Puto nášho osudu- Lets start a life

20. září 2016 v 11:00 | Akira-san |  Puto nášho osudu
Ahojte. Vítam vás v ďalšej kapitole príbehu s názvom Puto nášho osudu. Dúfam, že sa vám bude páčiť.





Vo vnútri ma však stále žrala jedna otázka. "Čo sa stane, ak si neulovím patróna?" spýtal som sa ho. "Budeš v lese blúdiť, kým nezomrieš, a po smrti sa z teba stane patrón." zachichotal sa. Ja som zbledol. "Hej si v pohode?" spýtal sa ma. Sadol som si na posteľ, a on mi doniesol vodu. "Ale tebe sa to nestane." postrapatil mi vlasy.

Už už išiel odýsť z izby, lenže ja som ho zastavil. "Čo sa s tebou stalo? Prečo už nie si taký ako si bol?" Otočil sa. Jeho ľadové oči mi začali prevŕtavať dušu. Na tvári nemal žiadny výraz. Ustúpil som. Bolo to strašidelné.
"Zlatíčka! Som doma." bola to mama. Brat sa otočil a veselo išiel za mamou.

Nechápem, čo sa práve stalo.

3.kapitola

Postavil som sa. Mama podala bratovi tašku s nákupom. Vyzula sa a podišla ku mne. "Zlatko, si pripravený?" spýtala sa ma. Nervózne som sa zachichotal. "Jasné, Mami, neboj sa." uistil som ju. Bol som nervózny, vystrašený, nevedel som, čo so mnou bude a hlavné je to, že som vôbec nebol pripravený. Pohladila ma po vlasoch. "Neboj sa, všetko bude v poriadku." zašepkala a oprela sa o mňa. Mal som skôr pocit, že chce ukľudniť viac seba ako mňa.

Poobede prišiel aj otec a sestra. Všetci sme si zasadli k stolu, a mama doniesla obrovskú narodeninovú tortu. Síce mám narodeniny až za tri dni, oslavovali sme už dnes, pretože už odchádzam do Lesa Smrti.
Na torte bolo presne 17 sviečok. "Niečo si želaj." pošeptala mama. Pozrel som sa na ňu, usmial som sa a sfúkol sviečky, všetky naraz. "Čo si si prial?" spýtala sa ma sestra. "To sa neprezrádza." zachichotal som sa.

Sadol som si pred vchodové dvere, bol som už obutý a pripravený, síce nie duchovne, a čakal som na brata. Všetci ma vyobíjmali, a popriali mi všetko dobré. Brat prišiel po chvíľke. "Tak, môžeme vyraziť." povedal s úsmevom. Ja som nejak šťasný nebol.
Vyšli sme z domu. Posledný krát som sa obzrel na moju kývajúcu rodinu. Mama plakala, ale aj sa zároveň usmievala. "Majte sa!" zašepkal som a zakýval som im naspäť. Pocítil som hrču v hrdle a jemnú slzu stekajúcu po mojom líci. "Poď už!" zakričal za mnou môj brat.
Začalo sa stmievať, a pouličné svetlá pomaličky začali osvetľovať chodníky a cesty. Potichu sme s bratom kráčali vedľa seba. Ani jeden z nás nevyriekol za celú cestu ani slovíčko. V srdci som mal úzkosť, ktorá ma zvierala po celý ten čas.
Došli sme k železnej bráničke pri ktorej stáli dvaja strážnici. Brat im ukázal divný preukaz, a oni nám bráničku otvorili.
Vošli sme do Lesa Smrti.

Po chvíli kráčania do kopca, sme uvideli malú svätyňu. Brat zastal. "Daj stan! Postavím ti ho." povedal. Podal som mu stan, a on ho rýchlo postavil. Bol celkom veľký. "Zajtra musíš ísť až za svätyňu, hlboko do lesa.",odmlčal sa," Tak sa maj Haru." Otočil sa a začal kráčať naspäť k bráničke. Moja hrča v hrdle práve explodovala. "Ha..Haku." povedal som jeho meno cez slzy. Otočil sa, rýchlo ku mne pribehol a silno ma objal. Slzy mi prúdmi tiekli po lícach a ja som len vzlykal. "Šššš!" hladil ma po hlave. Chvíľu sme tam len tak stáli.

"Fakt už musím ísť." povedal a pobozkal ma na čelo. "Neumieraj." zašeptal mi do ucha a odišiel.

Cítil som sa sám, sám uprostred studeného a tichého lesa.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Dee & Hikari Dee & Hikari | Web | 23. září 2016 v 14:20 | Reagovat

To je nádhera ^^

2 Akarui Akarui | E-mail | Web | 24. září 2016 v 15:05 | Reagovat

Chudáčik Haru, je mi ho tak ľúto a chápem jeho strach z toho, do čoho ide.. teda on ani vlastne celkom nevie, do čoho ide, takže ho chápem ešte o toľko viac. No toto bola opäť zaujímavá kapitola a som zvedavá na pokračovanie. :)

3 Saki-chan Saki-chan | 4. října 2016 v 13:58 | Reagovat

Geniálne píšeš. Teším sa na ďalšie kapitoly

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama