Puto nášho osudu- My little steps

27. srpna 2016 v 15:48 | Akira-san |  Puto nášho osudu
Ahoj. Vítam vás v novom príbehu s názvom Puto nášho osudu. Dúfam, že sa vám bude páčiť.





1. Kapitola

Mama ma prebodla pohľadom. Naša malá očná vojna sa začala. Ani jeden z nás nevyriekol ani jedno slovíčko. Začali mi slziť oči. Po lícach mi začali padať slzy. Snažil som sa nemrknúť. Moja matka je fakt tvrdý súper. V momente som zistil, že dnes ju ešte neporazím. Vzdal som sa. Matka sa postavila, a vítazne sa na mňa uškrnula. "Hahahaha" rozosmiala sa. Brat sa na nás pozrel, taktiež s jeho častým divným úškrnom. Veľmi sa podobal na moju mamu. Vzdychol som si. Moja rodina sa skladá z mamy, otca, staršieho brata a mladšej sestry. Mne bude za tri dni 17, čo je veľmi dôležitý moment v mojom živote. Je to niečo ako keď sa stávate dospelým. Len trošku iné. Vo vašom živote sa začínaju nové dobrodružstvá a zodpovednosť padá na vás. Bol som plný nadšenia a strachu zároveň. Môj brat má už 21 a je už 3 roky dospelý. Dospelými sa stávame od 18 rokov. Veľmi sa na to neteším.

Zasadol som si za stvôl. Do ruky som zobral lyzičku a pomaly a nezaujato som začal chrúmať cereálie. "Haru!", skríkla mama, "Nepodopieraj si hlavu. Čo si v krčme?" Nepočúval som ju. V tom mi niekto strčil ruku, a hlava mi spadla do cereálií. Tvár som mal celú od mlieka. Pozrel som sa kto to mohol urobiť. Za mnou sa chichúňal môj brat. Zmienil som že je hrozne škodoradostný a otravný? Zavrčal som na neho. Oťaželo mi rameno a zacítil som v ňom bodavú bolesť. "Daj ho preč." povedal som mu. Na pleci mi totiž sedel bratov orol, jeho duchovný patrón. Otec mal dobermana a mama snežnú sovu. "Fajn, fajn." zamrmral.

Obúval som si topánky keď ma zastavila mama. "Počúvaj všetko čo ti povedia, jasné?" povedala mi s vážnym pochľadom. "Mama, už sa neboj." chytil som ju za ramená. Vedel som, že sa niečoho obáva, a taktiež som vedel, že to nebude nič dobré. Nasadila úsmev. "Pa." Chcel som vyjsť von, ale zastavila ma. Vtiskla mi jemný bozk na líce. "Mama." zafunel som otrávene.

Pri vchode do akadémie ma už čakal môj koordinátor. "Dobrý." pozdravil som ho. Nepríjemne sa na mňa pozrel a ja som z neho začal mať zimomriavky na chrbte.

Vošli sme to miestnosti s jedným stolom a dvomi stoličkami. Obydvaja sme si sadli. Položil predomňa pištoľ. "Mám vás akože zastreliť?" zavtipkoval som. Na jeho tváry sa neobjavil ani náznak úsmevu. Suchár, povedal som si. " Toto", ukázal na pištoľ," je pištoľ na svetlice. Ak budeš v nebezpečenstve, tak ju použi, ale nehraj sa s ňou." Mal som pocit, že prekukol všetko, čo som chcel s tou zbraňou urobiť, ako hrať sa so ségrou a brom. Si snáď decko Haru? Naklonil sa ku mne. "Nexistuje žiadny spôsob na to ako si ulovíš patróna. Každý človek na svete má predurčený vlastný spôsob. Hlavné je, aby si najprv dal svôjmu patrónovi meno, a potom začne proces. Je hlavné, aby si si zbalil všetko potrebné na mesiac. Nezabúdaj, že je zima a v horách je ešte chladnejšie ako v meste." Oprel sa o operadlo a založil si ruky. "To je všetko?" spýtal som sa ho prekvapene. Prikývol.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Akarui Akarui | E-mail | Web | 28. srpna 2016 v 8:44 | Reagovat

Hmm, zaujímavý začiatok príbehu, rozhodne sa teším na pokračovanie a som zvedavá na to, čo nášho Harua čaká.:)

2 Mary Lou Mary Lou | 2. září 2016 v 9:00 | Reagovat

Zdá sa mi to, alebo píšeš čím ďalej tým horšie? :D Tie úsečné vety ako : Vošli sme do miestnosti. Obidvaja sme si sadli a tak... :-?

3 Akira-san Akira-san | 3. září 2016 v 13:50 | Reagovat

[2]: Ja totiž pri písaní v poslednej dobe počúvam hudbu z youtube, a kedže píšem na mobile, tak vždy keď pesnička skončí, tak musím zájsť na prehliadač a prepnúť. A nejak nečítam vety, ktoré som napísala pred tým, a len pokračujem v písaní. :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama