Dark Changes-16

5. března 2016 v 12:35 | Alice |  Dark Changes
Ohayo minna!

Tak po mesiaci tu máme konečne ďalšiu kapitolu Dark Changes. Užite si ju.





Kapitola 16


*Yuki*
,,Ty odporná sviňa!" zrevala som na Mogayu po vykopnutí dverí.
,,Ako si sa sem....?!" spýtala sa zmätene.
,,Ja som jej pomohol!" povedal Haku a vystúpil spoza môjho chrbta.
,,Už tomu rozumiem. Haku, takže aj ty si zradca. O to s ľahším svedomím ťa zabi
jem !" zrevala a rozbehla sa k nám.

*Chvíľu pred tým*
Stála som pred obrovskou kamennou pevnosťou. Chladný nočný vzduch mi ovieval vlasy a tvár. Srdce mi šlo vyskočiť z hrude, no vedela som, že to musím urobiť. Pomsta síce nič dobré neprináša, no zabila Nami, zmenila Akiru, a to ani nespomínam spolužiakov.
,,No to ti trvalo, myslel som, že sa už ani neukážeš!" začula som za chrbtom hlas. Otočila som sa a hľadela do strieborných očí. Pevne som zovrela Namin nôž a chcela sa na neho vrhnúť, no zastavil ma:,, Nie, ja nie som tvoj nepriateľ! Teda, už nie... Chcem Mogayu zabiť rovnako ako ty!" pri poslednej vete sa uškrnul. Neverila som mu ani slovo, no v jeho očiach sa zračila pravda.
,,Prečo by som ti mala veriť?!" spýtala som sa ostro a bojovne vystrčila bradu.
,,Hmmm, povedzme, že mám na to svoje osobné dôvody!" zakončil to, schmatol ma za zápästie a pritlačil o strom.
,,Počúvaj, nie len ty a tie tvoje kamarátky ste zažili peklo. Hlavne nie také dlhé, ako ja!" zašepkal mi zlovestne do ucha. Ani som nedýchala. Vytrhla som si ruku z jeho zovretia :,, Dobre, tak poďme!" zavelila som. Niečo mi totiž nahováralo, že mu mám veriť. Ten neznámy hlas som počúvla a vošli sme do hradu.

*Znova v prítomnosti*
Letela som k zemi. Ani som nestihla mrknúť a už na mňa zaútočila. Postavila som sa. Haku ju zamestnával z predu a tak som jej skočila na chrbát. Zabodla som jej nôž do ramena, no o sekundu to bola len malá rezná ranka.
So zakrochkaním ma strhla za vlasy a hodila o mohutnú knižnicu. Pár zdobených kníh mi spadlo na hlavu. No nebolo to nič, oproti tomu, čo spravilu Hakuovi. Skrútila mu ruku do veľmi neprirodzenej polohy a dlhou dýkou mu prepichla stehno.
Bolo to ako v spomalenom filme. Haku padá k zemi za zvuku vykašliavania krvi, Mogain slizký smiech, pohľad na mňa. Dunivé ťažké kroky smerované ku mne a moja neschopnosť nič urobiť. Sedela som vo veľkej miestnosti, zastavená strachom a hrôzou z Mogainých očí, dýka v mojom hrudnom koši, krv, slzy a.....
,,Yuki!!" začula som tlmený hlas. Niekto mi čosi strčil do ruky. Niečo chladné a ťažké.
S námahou som otočila hlavu a hľadela na predmet v mojej ruke.
Bol to obyčajný meč, no do ktorého prúdila moja krv.
,,Je to meč, t-tvojej a Na-Naminej krvi!" kašľal Haku, no rany sa mu začali zacelovať.
Pomaly som vstala. Mogayine oči sa namosúrene zúžili a úsmev jej zamrzol na tvári.
,,Ty!" zrúkla som zo všetkých síl. Môj hlas znel príšerne, akoby sa predieral z nejakej hĺbky, nie z hrdla.
Mogaya vydesene ustúpila o krok dozadu.
Ľavou rukou som si tlačila na ranu, ktorá ma neuveriteľne pálila a v pravej ruke som držala meč. Vyrazila som vpred. Nepočula som nič, len zvuk môjho srdca. Len ticho a rytmické ,,bum, bum,bum".
... Všade bola striebro-šedá krv. Mogaine oči splašene behali z miesta na miesto, no potom sa zastavili. Navždy....
Zrútila som sa na zem a sťažka dýchala. Zacítila som chladnú ruku na mojom ramene.
,,Poď!" povedal Haku nečujne a pomáhal mi vstať. Bielu košeľu mal roztrhanú na franforce, no jeho mliečna pokožka vyzerala neporušená. Tlačil ma z miestnosti preč.
Po chvíli chôdze sme sa dostali do tmavej ponurej miestnosti. Páchlo to tam acetónom a krvou. Miestnosť bola rozdelená piatimi dlhými lavicami. Na dvoch z nich ležali akési predmety zakryté plachtou.
,,To sú....?!" nedopovedala som a ustúpila. Haku strhol plachty a mne sa naskytol pohľad na dve telá.
,,Nie, to....Nie!" vykríkla som zo slzami a pribehla k nim. Kamenné a chladné tváre na mňa hľadeli. Úplne pokojné...
Narozdiel odo mňa.
Plakala som. Kričala som, búchala do Hakua päsťami. On tam len trpezlivo stál.
,,Rozlúč sa s nimi!" povedal monotónne a venoval mi hlboký pohľad.
Pohladila som Nami i Akiru po tvári. Moje slzy im zmáčali tvár.
Haku si obidve zobral na ruky.
,,H-hej, čo to robíš?!!" zvrieskla som na neho, no on ma ignoroval. Vyšiel von.
Mesiac bol skrytý za oblakmi.
,,Nie, prosím, neber mi ich. Prosím!" chrapľavo som ho prosila. No videla som už len jeho chrbát, ako mizne pod rúškou noci.
,,Nie!" zvrieskla som a podlomili sa mi kolená. Kľačala som na chladnej zemi a odprevádzala ho pohľadom plným sĺz.
V tej chvíli sa mi srdce roztrieštilo na milión kúskov...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Saša Saša | 7. března 2016 v 6:25 | Reagovat

Pokračovanie!

2 Akarui Akarui | E-mail | Web | 7. března 2016 v 14:24 | Reagovat

Zaujímavé by bolo, ak by ste na konci napísali, že sa jedna z hlavných hrdiniek prebudí zo snu.. hmm, skutočne zaujímavé.. som zvedavá na ďalšiu kapitolu. :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama