Dark Changes-13

11. března 2016 v 18:07 | Akira-san |  Dark Changes
Tak tu máte vynechanú 13.kapitolu. Užite si ju





13. Kapitola

*Haku*

I. Časť

Osamelý chlapec

Mama umrela v hladných plameňoch ohňa.
Sedel som na kamenom múre a hompáľal som nohami. Bolo chladno. Ťažké šedé mraky sa približovali. "Haku! Poď sa schovať! Bude pršať." zavolala na mňa teta Mei. Zoskočil som z múru a dobehol som do domu. Bolo tam teplo.
Na večeru sme mali chlieb a polievku. Pomaly som jedol. Polievka bola totiž horúca. "Haku! Haku!" zvolal na mňa Kai. Zvihol som zrak od polievky. Jeho ryšavé vlasy odrážali svetlo sviečok na lustry. Ja jeho tvári posiatej pehami sa vykrútil veselý úsmev. "Zajtra pôjdeme na piknik." povedal radostne. Áno, zajtra je ten deň. Budem mať narodeniny. Bude mi 10. Usmial som sa.
Ležal som v posteli. Mal som spoločnú izbu s Kaiom. Teta Mei, Kaiova matka, nám prišla dať pusu na dobrú noc. Starala sa o mňa od vtedy ako plamene zožrali moju mamu. Dala mi sladký bozk na líce a pohladila ma po hlave. Usmial som sa.
Zobudil som sa na zlý sen. Bol som sponený a lapal som po dychu. Po chvíli som sa upokojil a rozhodol som sa ísť na záchod. Cestou späť som na chvíľu zastal pri izbe tety Mei a uja Jira. "Ja predsa ešte malý." začul som hlas tety Mei. "Ale z Kaia musí vyrásť muž, ktorý nebude mať na krku jeho. Musíme sa ho zbaviť." povedal ujo Jiro. Srdce mi začalo prudko biť. To nie. Prečo sa ma chce ujo Jiro zbaviť?
Sedeli sme na tráve a jedli chlieb. "Haku! Haku!" zvolal na mňa Kai. "Hmm?" "Zahráme sa na schovávačku?" Prikývol som.
Kai počítal pri dutom strome. Ja som sa mal skryť do lesa. Bežal som a pod mojimi nohami šušťalo lístie. Zastal som pri jazere. Pod mojimi nohami boli drobné skalky. Obzrel som sa. Nepočul som Kaia. "Čo tu robíš, maličký?" začul som ženský hlas. Obzrel som sa. Tá podoba. "M...Mama?" vysúkal som zo seba. "Ja nie som tvoja mama.",zachichotala sa žena,"Ale ak chceš môžem byť." Podala mi ruku. Obzrel som sa za seba. Chytil som jej ruku. Aj tak by sa ma ujo Jiro zbavil.

To čo mi potom spravila si neviete ani predstaviť. Bolelo to dlhé dni. Bolelo to hrozne, vkuse, celých 24 hodím.

*O 5 Rokov neskôr*

Stál som pri jazere, ako každý iný deň. Chľadal som cestu späť do dediny. Každý ma tam neznášal, no bolo to lepšie ako to čo mi spravila tá bosorka. Premenila ma na dáku kreatúru zvanú Sakuzen. Nikdy som však tú cestu nenašiel. Rozhodol som sa ísť za slnkom. Po dlhých hodinách chôdze mi do hlavy niekto celou silou kopol loptu. Zalial ma divný pocit. Chlap, ktorý si prišiel po loptu sa smial. "Pane, namali by ste tade chodiť. Viete, hrávame tu. Vedia to všetci, no teda asi okrem vás." zachechtal sa. Prepichol som ho pohľadom. Bol nižší ako ja. Jeho ryšavé vlasy, pehy a svieťavé smaragdové oči mi boli povedomé. "T..ty si sa vrátil?" povedal zrazu ryšavý chlap. Srdce mi začalo prudko biť. "K...Kai?" zakoktal som. "Haku!",objal ma,"Mama! Haku sa vrátil!" Z neďalekého domu sa vynorila žena s mužom a utekali ku mne. "Ha...!",zesekla sa,"Haku, čo sa to s tebou stalo? Kde si bol?" Sklonil som hlavu. "Počul som vás Mei a Jiro. Počul som ako sa ma chcete zbaviť."Jiro ma chytil za plece. "To by sme ti nikdy neurobili. Sľúbili sme tvojej mame, že sa o teba postaráme." povedal. Teta Mei plakala. "Haku, my sme hovorili o Bobovi, našom psovi. Kai je na psy alergický." Objala ma. Rozplakal som sa. Spomýnal som na tú bolesť, ktorú mi spôsobila tá bosorka.

Dorazil som do pevnosti. Prišiel som za ňou. "Mogaya.",prehovoril som,"Odchádzam." Zasmiala sa. "A kam by si išiel? Do tej dediny? Si Sakuzen, ľudia su pre nás len potrava." "To ma neodrádza. Mám tam rodinu." povedal som pyšne. Uškrnula sa. Vychádzal som z miestnosti. "Zbohom!"

Vecí som nemal veľa, a preto mi balenie zabralo len pár minút. Bol som šťastný.
Pár metrov od dediny som zacítil pach dymu, ktorý predpovedá oheň. Poponáhľal som sa. Pred očami sa mi ukázalo odporné divadlo ohňa. Nechal som batoh batohom a rozbehol som sa k domu kde som býval. O niečo som zakopol. Bol to umierajúci Kai. "Kai! Kai!" kričal som na neho. Pomaly otvoril oči. Z úst mu vytekali dva prúdy krvi. "B..braček....som..t..tak..rád..že...s...si...sa..k..nám...z..znovu..vrátil." usmial sa. "Kai!" objal som jeho mŕtve telo. "Prečo? Prečo mi vždy umrú?" vzlykal som. "Vidíš Haku? Už sa nemáš kam vrátiť. Ja ti neumriem. Nikdy." za chrbtom som začul chichot tej odpornej bosorky.

Bol som ja ale divné dieťa.

Časť II

Zradca

*o 215 rokov neskôr*

Otvoril som oči. Snívalo sa mi o Kaiovi a matke. Tak divný sen. Zo sna ma prebudila Mogaya. "Haku~ Ako sa mi dnes máš?" spýtala sa jej slizkým hlasom. "Čo chceš?!" vyštekol som na ňu. Celých 215 rokov žijem v dome pripomínajúcom zámok. Vysoké okná a závesy, postele s nebesami, ale všetko bolo čierno biele. Úplne všetko. Asi pred sto rokmi sme sa presťahovali z kamennej pevnosti do pevnosti v nebesách. Nachádzajú sa v oblakoch, tak aby nás nikto iný nikdy nevidel. Nudil som sa. Celých 215 rokov som sa nudil. Predstavte si žiť nekonečný život bez zábavy, bez ničoho. Spraviť si kamarátov v tomto podradnom druhu sa mi hnusilo. Hnusil som sa sám sebe. Čo sa so mňa stalo. Bezcitný, podvedený Sakuzen. Čo to je vlastne ten Sakuzen? Taká podradná beštia, ktorá žere ľudí. Odporné, že? "Mám pre teba zábavičku." zachichotala sa Mogaya. Zvedavo som sa na ňu pozrel. Vedela dobre prilákať k sebe pozornosť. "Vieš, ide o troch ľudí.", moje srdce sa divoko rozbúchalo," Je s nimi problém. Hovorila som ti už o svojom otcovi?",pokrútil som hlavou," Pôvodom bol Sakuzen, vtedy nás bolo málo. On...bol, ako to povedať, čarodej. Vynašiel techniku ako vyrobiť z človeka Sakuzena, a tým pomohol našej vtedy malej populácií. A taktiež "začaroval" smaragdový meč, ktorý dokáže zabiť Sakuzena a vložil ho do ľudského dieťata. Meč sa v ich krvi dedí. Ten meč bol "začarovaný" krvou môjho otca. A môj otec mal deti s ľudskou ženou. No, ďalej je to jedno, tak poďme k tomu hlavnému. Ak sa potomok mojho otca a potomok strážcu smaragdového meča dostanú do lesa Sakuzenov môžu nás zlikvidovať aj keď to nebudú chcieť, lebo meč sa sám aktivuje. A tak som poslala po strážcu meča, teraz práve ide do premieňaceho laboratória. Chcem aby si dohliadol na premenu, aby sa na teba pocitovo naviazal, a aby si ho dokonale zradil a dal mu toto...", podala mi fľaštičku s ľudskou dušou,"...pridala som do toho niečo svoje na dlhodobé omámenie a aby ma strážca poslúchal. Uži si zábavu Haku."

Koreňom premeny je, že človek v premene musí zomrieť a jeho duša sa musí znovu vrátiť do tela. Ak sa nevráti, z človeka sa stáva bezduché stvorenie bez mysle a bez možnosti úmrtia.
Stál som tam, za sklom od premieňaceho laboratória. Bolo to odporné predstavenie. Ak sa premena podarí, tak s ňou budem tráviť dosť času. Vyzerá tak naivne. Človek, ktorý sa dá ľahko ovládnuť. Uškrnul som sa.
To dievča konečne vyšlo zo spálne. "Už si hore. Je prekvapivé že si to prežila." povedal som. Vystrašene sa obzrela. Zdvihol som hlavu a pozrel som sa jej do očí. "Kto...?!"zasekla sa. "Volám sa Haku, obleč sa! Máme naponáhlo." povedal som, postavil som sa a odyšiel z miestnosti. Mal som ju doviesť k Mogayi. Začína to byť zaujímavé. Oblizol som si pery a ona konečne vyšla z teraz už jej zámku.
Po krátkej prechádze a vysvetľovaniu, že sa v jej srdci nachádza smaragdový meč Sakuzenov, som sa konečne dostal k bodu otráviť ju ľudskou dušou. Nalial som jej ju do malej porcelánovej šálky. Opatrne sa napila. "Prepáč mi." povedal som a ona stratila vedomie.
Doniesol som ju Mogayi. "Dobrá práca Haku." povedala. "Čo s ňou bude teraz?" spýtal som sa. "Snáď si sa do nej nezaľúbil." zachichotala sa Mogaya. "N..Nie!" začervenal som sa. "Teraz ju dáme do lesa a tam na potomkov môjho otca uvrhne ilúziu a potom ich zabije. Ľahké,že?"

Akira, tak sa to dievča volalo, zabila jednú z jej kamarátok, lepšie povedané jednu z Mogayiných nepriateľok. Nebol som tam medzi Mogayou a nimi. Bol som skrytý za kríkmi. Akira klesla k zemi a jej kamarátka držala smaragdový meč. Mogaya ušla. Okamžite som vyšiel z kríka. "Akira! Neumieraj!" kričala tá jej kamarátka. Chytil som Akiru za hlavu. "Prepáč mi to!" povedal som. Teraz som to myslel úplne vážne. Niečo sa vo mne búrilo. "Si z...zradca. P...pomôž...Yu...Yuki." povedala a zavrela oči. Pobozkal som ju na čelo. Tá Yuki tam už nebola, pravdepodobne išla ku kamennej pevnosti.

Tak dávno som tu nebol. Chvílu som pokecal s Yuki a vošli sme. Mogaya ma raz bodla. Nebolelo to. Spomenul som vám niekedy, že Sakuzeni necítia bolesť? Než som si stihol všimnúť, bolo po Mogayi. Yuki ležala na zemi. Prežila to ako jediná zo všetkých spolužiakov, ktorí sem prišli na výlet.

Ukázal som jej telá a pomohol som jej dostať sa z lesa. Vrátil som sa po dve mŕtvoly zabalené v bielych plachtách. Naložil som ich na seba a zobral som ich do náruče. Vyšiel som z kamennej pevnosti. Konečne je po všetkom. Mesiac sa konečne vykotúľal z oblakov. Musím však najprv niečo spraviť s Akirou. Ale prečo sa tak o ňu zrazu starám? To je láska Haku, to je láska. Začervenal som sa a vošiel hustého lesa.

Povedal som vám niekedy, že som to mal všetko naplánované? Že som si vybral miesto Mogayinej smrti? Zomrela presne na tom istom mieste, kde zomrel Kai. Kamenná pevnosť bola postavená na zhorenej dedine.


Písané Akirou
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Saša Saša | 11. března 2016 v 22:18 | Reagovat

Hurá! Časť 13-sť! :-)

2 Akarui Akarui | E-mail | Web | 16. března 2016 v 8:57 | Reagovat

Páni, ja neviem čím to je, ale máš úžasný štýl písania, ktorý v tejto kapitola tak nejako vyniká. Myslela som si, že trinástu kapitolu ste z poverčivosti  vyradili celkom, ale som rada, že si ju nakoniec napísala. :) Zaujímavé vedieť o Hakuovi toho toľkoto... naozaj pekná kapitola a som zvedavá na pokračovanie príbehu, ktorý sa už hádam schyľuje aj ku koncu, ako sa mi tak nejako marí. :) Ale môžem sa dosť dobre aj pliesť. :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama