Dark Changes-15

4. února 2016 v 16:23 | Akira-san |  Dark Changes
Ohayo minna! Návštevnosť blogu je už dlho na bode 0 a tak som sa s touto kapitolou trochu popnáhľala. Užite si ju





15. Kapitola


*Akira*

Rozmýšlala som o tom čo sa stalo, a prečo som tu. Bola tu tma a zima. Cítila som sa ako v jednom veľkom akváriu, a ja som plávala na hladine vody, ktorá v ňom bola napustená. Posledné čo si pamätám bol Hakuov ksicht. Ako som mu mohla veriť? Čas som veľmi nevnímala, vnímala som skôr že hladina vody stále narastá. Vôbec som z nej však nebola mokrá. Čo sa vlastne stalo túto noc? Prečo na nás zaútočili tie strašidelné bábiky? Zobrali ľudom životy pre nejaký sprostý meč! Ale prečo ho mám ja? Mám umrieť aby Yuki a Nami žili, alebo skôr zomreli rukami Mogayi? Nie je to kruté? Myšlienky sa mi drali z hlavy. Pleskla som rukou po hladine vody. Mala som pocit, že svietim a videla som sklo, v ktorom som bola zavretá aj s vodou. Moje telo narazilo na strop akvária a voda stále rýchlejšie stúpala. Začala som sa ponárať do vody. Po chvíli mi z nej trčali len ústa a nos. Nadýchla som sa a voda zaplavila aj ten posledný kúsoček vzduchu. Bola som pod vodou. Priplávala som ku sklu, a začala som do neho trieskať s pocitom, že mi to pomôže. Kyslík mi rýchlo dochádzal, no ja som sa stále pokúšala vyslobodiť sa. Zrazu sa v skle objavila malá puklinka. Pousmiala som sa. Už sa mi však zahmlievalo pred očami z nedostatku kyslíka. Sila mi rýchlo dochádzala. Nie! Takto nemôžem skončiť. Posledný krát som buchla do pukliny skla. Vzdala som to. Nemala som dosť sily a kyslíkla na to aby som prebila toto sklo. Pomaly som sa poddávala temnote. Prečo ja?, ozvalo sa mi v mysli. Vtom sa všetko sklo popraskalo a voda a temnota zmizli. Ocitla som sa v bielom priestranstve. Zhlboka som sa nadýchla. Zrazu ma začala ťahať neviditeľná ruka. Poddala som sa jej, veď čo by sa ešte mohlo stať?

Prebrala som sa na skalnatej zemi. Všade okolo skalnatej lúky s jazerom boli stromy. Bola tu tma. Počula som plač a vo vzduchu zapáchala krv. Začala som sa dvíhať zo zeme. "Akira zabi ešte tú jednu." kričala po mne Mogaya. Ešte tú jednu? Pozrela som sa smerom k miestu z kade prichádzal plač. Ja už som niekoho zabila? Zatackala som sa. Bolo mi nevoľno. Preboha. Je zo mňa vrah. Chytila som sa za brucho. Rozhodla som sa ísť za plačom.

Uvidela som mŕtvu tvár. Podlomili sa mi kolená a ja som narazila na ostré skaly. Bože čo som to spravila. Osoba, ktorá zvierala mŕtvolu, sa na mňa nechutne pozrela. "Je to tvoja chyba Akira! Tvoja! Tvoja! Tvoja! Tvoja! " kričala na mňa Yuki. Ignorovala som ju a podyšla som k mŕtvej Nami. Pohladila som ju po vlasoch a dala jej bozk na čelo. Prepáč mi to Nami. "Odpočívaj v pokoji." zamrmlala som. Yuki ma bila päsťami do chrbta. Otočila som sa na ňu a objala som ju. Z očí mi tiekli prúdy sĺz. "Daj mi meč Akira." povedala Yuki a prestala ma biť po chrbte. "Nie!" Zrazu sa z vysokých stromov vynorila vysoká postava. Bol to Haku. "Je koniec Mogaya." povedal. Mogaya sa zarehotala. "Čo len ty môžeš spraviť? Pomstiť sa?" smiala sa Mogaya. Yuki ma ťahala za ľavú ruku. "Tam meč nie je." povedala som jej. "Tak kde je?! Daj mi ho Akira! Idem pomstiť Nami!" povedala Yuki a postavila sa. "Nemôžem ti ho dať." pozrela som sa do jej uplakaných očí. "Ty nechceš pomstiť Nami?! Si nechutná!" kričala na mňa. "Neznášam ťa!" vykríkla. Postavila som sa. Vedela som že to nemám robiť. Päsťou som sa dotkla miesta kde by sa mal ten meč nachádzať. A pomaly som z tade začala ťahať zelenkavý meč. Z úst mi vytekala krv a kvapkala na meč. Meč som vytiahla a podala som ho Yuki. Po meči mi v hrudi zostala obrovská diera z ktore vytekali prúdy mojej krvi. "Akira!" skríkla Yuki keď som padala k zemi. "Neumri!" kričala na mňa. "Choď...Choď pomstiť Na..Nami." povedala som jej cez krv v ústach. Prikývla. Po chvíli mi zmizla z dohľadu. Začalo sa mi zahmlievať pred očami. Je to tak ako v tom akváriu. Niekto sa nadomnou skláňal. Bol to Haku. "Prepáč mi to." povedal. "Si..Si zradca. Po...Pomôž Yuki prosím." Pobozkal ma na čelo a odyšiel. Yuki, zabi Mogayu! Už som videla len šedo a veľmi rozmazane. Silno mi dunelo v hlave. Takže takto skončím? Sama aj na pokraji smrti. Usmiala som sa. No čo už. Prepadla som temnote a chladu. Prečo ja?!, ozvalo sa mi ako posledné v mysli.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Saša Saša | 5. února 2016 v 21:23 | Reagovat

Skvelé, ako vždy! :-)

2 Akarui Akarui | E-mail | Web | 7. února 2016 v 17:34 | Reagovat

Naozaj veľmi pekne  ďakujem za spriatelenie, u mňa máš už hotový diplom, tak snáď sa bude aspoň trocha páčiť. :)

Btw: Ospravedlňujem sa, že píšem k článku od veci, budem sa snažiť komentovať hlavne k veci. :D

3 Akarui Akarui | E-mail | Web | 18. února 2016 v 9:27 | Reagovat

A znova som došla k tejto kapitole.. Teraz som si ju však prečítala.. Zaujímavý koniec.... Som zvedavá na pokrsčovanie. :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama