Dark Changes-12

7. ledna 2016 v 20:26 | Akira-san |  Dark Changes
Dark Changes sa začína trocha vyjasnovať.

Kapitola12

*Akira*

V hlave som mala prázdno. Mala som pocit, ako keby sa moje myšlienkové pochody zasekli niekde na začiatku. Cítila som sa strašne, ako keby mi Mogayine slová zobrali celý môj život. Pred sebou som videla šedý chrbát svojho sprievodcu Hakua. Pomaly a bez slova sme kráčali po dlhom moste z bielych skál. Pod mostom tielka rieka. Jej farba bola nevýrazne modrá až šedá, a perfektne ladila s prostredím okolo nej. Po lícach sa mi začali kotúľať priezračné slzy. Nechcela som pred ním plakať, ani pred kráľovnou Mogayou. Moje nohy sa triasli. Topánky, ktoré som mala na nohách, ich demolovali. Chcela som si ich okamžite dať dole. Rukou som si zotrela slzy. Pre istotu. Už som nechcela spraviť ani krok. Bolo mi jedno prečo a kam ideme. Podlomili sa mi kolená, a ja som sa už videla ako ležím na studenom a tvrdom moste bez pomoci. Zavrela som oči a nechala nohy robiť si čo chcú. Začala som padať. Na zlom sekundy som chcela otvoriť oči a zabrátiť dopadu, síce som vedela, že je neskoro. Čakala som hrubý dopad, no miesto toho ma prekvapilo zašušťanie oblečenia a krásna vôňa. "Ešte je príliž skoro vzdávať sa." zašeptal mi do ucha Haku. Jeho hlas bol tak jemný a krásny. Otvorila som oči. "T..Topánky." zamumlala som. "Hej ja viem." usmial sa a jemne ma položil na zem. Vyzul mi topánky, poobzeral moje nohy, a vložil mi do topánok malé vankúšiky. Keď bol hotový, vyložil ma na jeho chrbát. Krásne voňal. Chcela som sa ho spýtať, či mu niesom ťažká, no kým som na to nabrala odvahu, tak som zaspala.

Zobudila som sa v tej istej posteli. Ponaťahovala som sa. Prvý krát som mala možnosť poobzerať si svoju spálňu. Bola to šedá miestnosť s vysokým stropom vybavená všetkým čo potrebujem, ale aj tým čo nepotrebujem. Bola to jedna z miestností ako v zámku. V skutočnosti nebola až taká zlá.
Po chvíli leňošenia v posteli som konečne zašla do obyvačky. Na tom istom kresle znovu sedel Haku a pil asi čaj v krásnej porcelánovej šálke. Sadla som si k nemu a chvíľu som ho pozorovala. "Prečo som tu?" prerušila som naše mlčanie. Po chvíli odlepil zrak z šalky. "Najprv ti chcem niečo ukázať, no nebude sa ti to páčiť." povedal tichým hlasom.

Topánky mi už nespôsobovali problémy. Teraz, kvôli Hakuovým vankúšikom, boli až luxusne pohodlné. Potichu sme kráčali do podzemia. Neznášam podzemie, mám z neho až panický strach. "Musíme tam ísť?" zamrnčala som. "Chceš predsa odpoveď na tvoju otázku." povedal Haku.
Zo stropu na mňa spadla kvapka vody. Z ďaleka som počula nepríjemný vreskot. "Touto chodbou si sem prišla." povedal Haku. Po chrbte mi behali zimomriavky. Pred nami sa ozval vreskot trhajúci uši. Od strachu som až poskočila. Ja som fakt posero!, pomyslela som si. Pred nami sa týčili veľké kovové dvere. Na sucho som prehltla. Nemala som ani najmenšiu chuť tam vkročiť. Nad dvermi stál nápis: NEPODARENÉ POKUSY. Haku otvoril dvere, a opatrne sme vošli do miestnosti za nimi. To čo som za chvíľu uvidela mi vyrazilo dych. Ocitla som sa v uličke, a na mojich oboch stranách boli mreže. Za mrežami boli ľudia. Lenže ich správanie bolo až proti srsti. Hlavou búchali do mreží a vydávali nezrozumiteľné zvuky. "Tak, začnime tým, že toto si mohla byť ty." povedal Haku. Stál pri najbližších mrežiach. Podyšla som k nemu. Osoba za mrežami mala tvár na pol šedú a pokritú hlienmi, takmer vytrhané vlasy a správanie ako všetky ostatné. Ale keď som sa bližšie pozrela, zistila som kto to je. "Mike!" vykríkla som. Mike bol jeden z mojich spolužiakov. "Čo ste mu to urobili?!" skríkla som na Hakua. "Jeho premena sa nepodarila a z jeho tela bola odstránená jeho duša." povedal chladne. Mikeovi som venovala súcitný pohľad. "Teraz ti poviem prečo si tu. Otázky si odlož na konie." povedal a ja som prikývla. "Máš v srdci niečo, čo chce Mogaya získať. Je to meč, a ak ho vyberieš môžeš si vážne ublížiť, čo môže viesť k tvojej smrti. Ten meč je jediná vec, ktorá môže zabiť Sakuzena. Poviem ti, večný život je hrozný. Je mi 230. Mogaya tom meči vie, povedal som jej to. Ale povedal som jej, že ho máš v ľavej ruke. Tvoje kamarátky, Yuki a Nami, sú potomkami Mogayinho otca, a sú jediné, ktoré ju môžu zabiť. Pravdaže nie bez tvojej pomoci. Tak to je asi všetko. Ale sľúb mi, že budeš žiť." povedal. "Sľubujem!"

Haku mi do pohára nalial divnú striebristú tekutinu. "Čo je to?" spýtala som sa ho. "Ľudská duša." povedal chladne a sadol si na stoličku oproti mne. Jemne som zobrala pohár do svojich šedých rúk. Napila som sa. Bolo to odporne slizké a nechutné. Pohár som položila na stôl. Mala som pocit, že sa povraciam. Začala sa mi krútiť hlava, a začala som padať do temnoty. "Prepáč mi." povedal Haku a ja som stratila vedomie.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Akarui Akarui | E-mail | Web | 18. února 2016 v 9:10 | Reagovat

Haku mi príde ako spojenec, ale ešte si nie som celkom istá tým, čo by som si o ňom mala myslieť :/

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama