Leden 2016

Dark Changes-14

25. ledna 2016 v 14:51 | Akira-san |  Dark Changes
Ohayo minna! Tak máme tu 14. Kapitolu Dark Changes. 13. Kapitola bola schválne vynechaná.


How learn to live-14

9. ledna 2016 v 16:12 | Akira-san |  How learn to live
Po vážne dlhom čase tu máme ďalšiu kapitolu How learn to live. Užite si ju!



Dark Changes-12

7. ledna 2016 v 20:26 | Akira-san |  Dark Changes
Dark Changes sa začína trocha vyjasnovať.

Kapitola12

*Akira*

V hlave som mala prázdno. Mala som pocit, ako keby sa moje myšlienkové pochody zasekli niekde na začiatku. Cítila som sa strašne, ako keby mi Mogayine slová zobrali celý môj život. Pred sebou som videla šedý chrbát svojho sprievodcu Hakua. Pomaly a bez slova sme kráčali po dlhom moste z bielych skál. Pod mostom tielka rieka. Jej farba bola nevýrazne modrá až šedá, a perfektne ladila s prostredím okolo nej. Po lícach sa mi začali kotúľať priezračné slzy. Nechcela som pred ním plakať, ani pred kráľovnou Mogayou. Moje nohy sa triasli. Topánky, ktoré som mala na nohách, ich demolovali. Chcela som si ich okamžite dať dole. Rukou som si zotrela slzy. Pre istotu. Už som nechcela spraviť ani krok. Bolo mi jedno prečo a kam ideme. Podlomili sa mi kolená, a ja som sa už videla ako ležím na studenom a tvrdom moste bez pomoci. Zavrela som oči a nechala nohy robiť si čo chcú. Začala som padať. Na zlom sekundy som chcela otvoriť oči a zabrátiť dopadu, síce som vedela, že je neskoro. Čakala som hrubý dopad, no miesto toho ma prekvapilo zašušťanie oblečenia a krásna vôňa. "Ešte je príliž skoro vzdávať sa." zašeptal mi do ucha Haku. Jeho hlas bol tak jemný a krásny. Otvorila som oči. "T..Topánky." zamumlala som. "Hej ja viem." usmial sa a jemne ma položil na zem. Vyzul mi topánky, poobzeral moje nohy, a vložil mi do topánok malé vankúšiky. Keď bol hotový, vyložil ma na jeho chrbát. Krásne voňal. Chcela som sa ho spýtať, či mu niesom ťažká, no kým som na to nabrala odvahu, tak som zaspala.

Zobudila som sa v tej istej posteli. Ponaťahovala som sa. Prvý krát som mala možnosť poobzerať si svoju spálňu. Bola to šedá miestnosť s vysokým stropom vybavená všetkým čo potrebujem, ale aj tým čo nepotrebujem. Bola to jedna z miestností ako v zámku. V skutočnosti nebola až taká zlá.
Po chvíli leňošenia v posteli som konečne zašla do obyvačky. Na tom istom kresle znovu sedel Haku a pil asi čaj v krásnej porcelánovej šálke. Sadla som si k nemu a chvíľu som ho pozorovala. "Prečo som tu?" prerušila som naše mlčanie. Po chvíli odlepil zrak z šalky. "Najprv ti chcem niečo ukázať, no nebude sa ti to páčiť." povedal tichým hlasom.

Topánky mi už nespôsobovali problémy. Teraz, kvôli Hakuovým vankúšikom, boli až luxusne pohodlné. Potichu sme kráčali do podzemia. Neznášam podzemie, mám z neho až panický strach. "Musíme tam ísť?" zamrnčala som. "Chceš predsa odpoveď na tvoju otázku." povedal Haku.
Zo stropu na mňa spadla kvapka vody. Z ďaleka som počula nepríjemný vreskot. "Touto chodbou si sem prišla." povedal Haku. Po chrbte mi behali zimomriavky. Pred nami sa ozval vreskot trhajúci uši. Od strachu som až poskočila. Ja som fakt posero!, pomyslela som si. Pred nami sa týčili veľké kovové dvere. Na sucho som prehltla. Nemala som ani najmenšiu chuť tam vkročiť. Nad dvermi stál nápis: NEPODARENÉ POKUSY. Haku otvoril dvere, a opatrne sme vošli do miestnosti za nimi. To čo som za chvíľu uvidela mi vyrazilo dych. Ocitla som sa v uličke, a na mojich oboch stranách boli mreže. Za mrežami boli ľudia. Lenže ich správanie bolo až proti srsti. Hlavou búchali do mreží a vydávali nezrozumiteľné zvuky. "Tak, začnime tým, že toto si mohla byť ty." povedal Haku. Stál pri najbližších mrežiach. Podyšla som k nemu. Osoba za mrežami mala tvár na pol šedú a pokritú hlienmi, takmer vytrhané vlasy a správanie ako všetky ostatné. Ale keď som sa bližšie pozrela, zistila som kto to je. "Mike!" vykríkla som. Mike bol jeden z mojich spolužiakov. "Čo ste mu to urobili?!" skríkla som na Hakua. "Jeho premena sa nepodarila a z jeho tela bola odstránená jeho duša." povedal chladne. Mikeovi som venovala súcitný pohľad. "Teraz ti poviem prečo si tu. Otázky si odlož na konie." povedal a ja som prikývla. "Máš v srdci niečo, čo chce Mogaya získať. Je to meč, a ak ho vyberieš môžeš si vážne ublížiť, čo môže viesť k tvojej smrti. Ten meč je jediná vec, ktorá môže zabiť Sakuzena. Poviem ti, večný život je hrozný. Je mi 230. Mogaya tom meči vie, povedal som jej to. Ale povedal som jej, že ho máš v ľavej ruke. Tvoje kamarátky, Yuki a Nami, sú potomkami Mogayinho otca, a sú jediné, ktoré ju môžu zabiť. Pravdaže nie bez tvojej pomoci. Tak to je asi všetko. Ale sľúb mi, že budeš žiť." povedal. "Sľubujem!"

Haku mi do pohára nalial divnú striebristú tekutinu. "Čo je to?" spýtala som sa ho. "Ľudská duša." povedal chladne a sadol si na stoličku oproti mne. Jemne som zobrala pohár do svojich šedých rúk. Napila som sa. Bolo to odporne slizké a nechutné. Pohár som položila na stôl. Mala som pocit, že sa povraciam. Začala sa mi krútiť hlava, a začala som padať do temnoty. "Prepáč mi." povedal Haku a ja som stratila vedomie.

Dark Changes-11

5. ledna 2016 v 21:45 | Akira-san |  Dark Changes
Tak a je tu 11. Kapitola Dark Changes



Kapitola 11
*Nami*
,,Yuki! Kde si!? A vlastne…" zvesila som ramená a poobzerala sa po lese. ,,Kedy si zmizla! Do riti a s celým výletom!" vrieskala som od zlosti a ja som započula hlas.
,,A-ale… prosím! Urobím čokoľvek, len ich nechaj ísť!"
,,Och, a to už prečo? Takáto kopa prepletených emócií by mi mala akurát tak olizovať topánky!"
,,Ale oni za nič nemôžu!"
,,A-Akira?" spýtala som sa do prázdna, keď som ju videla oproti nejakej tučnej žene s rohami na hlave.
,,N-Nami! Vypadni inak-" žena jej zapchala ústa.
,,Šššš, to je tajomstvo, áno, Akira-chan? Ak jej to povieš," na tvári sa jej objavil šialený výraz. ,,Vytrhnem z nej dušu. Nie, zle. Radšej ju pripravím o všetky zmysly, aby trpela čo najviac! Áno! Odpad, ako sú ľudia nie je ani hodný zabitia od démona! Pretože my-"
,,Zavri si tú prekliatu hubu, ty tučná ženská!" namierila som jej hlaveň zbrane do úst a ona sa zatvárila prekvapene.
Vystrelila som.
Sťažka som dýchala a pozrela som sa na Akiru, ktorá kľačala na zemi.
,,Poď, ideme domov. Yuki na nás čaká." podala som jej ruku.
,,Och, si rozkošná! Myslieť si, že ma jedna hlúpa guľka zabije! To je to
najrozkošnejšie, čo som kedy počula! Hahaha! Shiyokiho potomok." smiala sa, keď sa postavila na rovné nohy.
Zachovala som si chladnú hlavu, hoci ma prekvapilo, že vie o niekom z mojej rodiny.
,,Ako o ňom vieš!?"
,,To je jedno, len jedno ti poviem, je to zradca!"
Nato som schuti zasmiala.
,,Čo je ti tak vtipné, ty úbohý človek?"
,,Soráč, ale nedivím sa mu! Byť v tvojej blízkosti," uchechtal som sa. ,,strčím si hlaveň do huby a odstrelím sa!"
,,Ty malí, opovážlivý, hnusný človek!" niečo ma odhodilo nabok.
,,Nie, prosím! Dosť!" kričala Akira a ja som zdvíhala na nohy.
,,Och, tak ty sa nevzdáš? Možno by som že ja ušetrila."
,,Nikdy sa nevzdám…" nezašepkala som.
,,To hovoril aj Shiyoki. Je isté, že ste rovnakí." kým ona tam viedla monológ, zvrtla som sa a bežala som.
,,Hlavne sa nevzdáš, ale utiecť?! To utečieš!"
,,Kto kedy povedal, že utekám! Ty stará krava! Tým, že si podceňovala mňa, Yuki, ľudí, si si vykopala vlastný hrob!"
,,Tu si!" objavila sa predo mnou a ja som opäť vystrelila. Zasmiala sa a trochu si poupravila prestrelené líce. ,,Zabudla si? To nefunguje."
,,Aj tak!" vystrelila som po nej znovu a znovu a znovu.
Každým výstrelom sa posúvala ďalej odo mňa.
Chcela som vystreliť, no ozvalo sa len cvaknutie.
,,Sakra! Náboje!"
,,Ale, už ti došli náboje? Dobre, rozlúč sa."
,,No nič!" rozbehla som sa a zhodila som ju z okraja útesu, ku ktorému sa stále približovala.
V tvári mali prekvapený výraz, no ja som si všimla, že sa usmiala.
Neriešila som to.
Otočila som a pozrela sa na Akiru, ktorá bola za mnou.
,,Akira!" vykríkla som a chcela som ju objať, no ona pokrútila hlavou.
,,To ju nezabije. Jediné, čo ju môže zabiť je-"
,,Ale, ale," ozvalo sa za nami. ,,Byť zabitá dvakrát človekom, je to niečo ponižujúce." vznášala sa nad priepasťou a usmievala sa. ,,Akira!" zakričala a zrazu sa Akira objavila vedľa ej a zmizla.
,,Ty jedna! Kde je Akira!?"
,,To je jedno. Pretentokrát." aj ona začala miznúť. ,,Ešte sa uvidíme, malá, odvážna dušička." po týchto slovách zmizla

Dark Changes-10

4. ledna 2016 v 17:58 | Akira-san |  Dark Changes
Po dlhom čase tu máme 10 kapitolu spoločného príbehu Dark Changes.
Dúfam, že si ho užijete.

Kapitola 10
*Yuki*
,,Nami?" preťal môj hlas brutálne ticho. Poobzerala som sa okolo seba. Ležala som na chladnej mramorovej dlážke. Točila sa mi hlava a netušila som kde sa nachádzam. Začula som hlasy:
,,Prosím, Mogaya, nechaj ich na pokoji!" mumlavý a tichý hlas.
,,Ale zlatko, neverím, že ti na nich záleží! Taký odpad ako oni, komu by chýbali?" druhý, ostrejší a silnejší hlas.
,,Mne!" zakričal prvý hlas. Vystrašene som sa postavila. Na konci miestnosti stála tučná žena v bielo - šedom kimone, s bielymi vlasmi stiahnutými do copu a veľkými čiernymi rohami. Oproti nej stála malá postava v čierno - bielych šatách...Akira.
,,Akira!" vykríkla som a bežala k nej.
,,Huh? Čo to -!" nedopovedala, lebo tučná pani jej skočila do reči:
,,Ale, ale Shiyokiho potomok sa konečne ukázal!" zasmiala sa a blížila sa ku mne.
,,S-Shiyokiho potomok?" zakoktala som v šoku z toho, že pozná meno môjho praprapraprapra otca.
,,Áno, počula si dobre. Ty a tá tvoja sestrička, hmmmm "
,,Nami!" zavrčala som, no nechala ju hovoriť.
,,Áno, tá. Obidve ste potomkovia môjho otca. Vo vašich žilách vám prúdi jeho krv. Jeho zradcovská krv!" poslednú vetu zakričala, a rýchlou chôdzou sa ku mne približovala.
,,Tento chlap " - opovrhlivo si odpľula- ,,Je hanbou nášho klanu. V jeho mladých rokoch nás opustil a začal sa chovať ako... Barbar. Zabíjal Sakuzenov, takých ako on. Len tak! Musel proste zomrieť. Tak, ako teraz zomrieš ty a tvoja chutnučká sestrička."
,,Už nikdy si neber nášho praprapraprapra otca do tej svojej odpornej papule!" vykríkla som so slzami v očiach. Mogaya sa len zasmiala a vrhla sa po mne. Uskočila som, no Akirin naliehavý výkrik mi napovedal, že sa na mňa chystá znovu.
,,Yuki, počúvaj!' kričala Akira a pribehla ku mne.
,,Je tu jeden spôsob, ako ju môžeš zabiť. Vo mne je meč, ktorý zo mňa môžeš vybrať len ty, alebo Nami." šepkala mi, kým som pobehovala po miestosti v snahe ukryť sa pred tou šialenou ženou.
,,Super, tak mi ho daj!" povedala som podráždene.
,,No, vieš..... On je vo mne, čiže...."
,,Čiže čo?! Sakra, už mi ho prosím ťa daj!" zakričala som na ňu. Mogaya ma sotila na druhú stranu miestnosti. Z hlavy mi tiekol pramienok krvi a všetko bolo akési rozmazané.
,,Yuki, rýchlo, potiahni ma za ruku!" zakričala Akira a čupla si ku mne. Inštinktívne som ju potiahla za ľavú ruku.
,,Silnejšie, takto to-" vetu nedokončila, lebo zvreskla od bolesti. Bála som sa o ňu, no Mogaya sa blížila a tak som potiahla silnejšie.
,,Prepáč!" zašepkala som, keď som v ruke namiesto jej ľavej ruky držala dlhý strieborný meč.
Rozbehla som sa tackavo dopredu. Hlava mi trešťala a nohy ma nepočúvali, no vedela som, že je to moja jediná šanca. Mogaya sa na mňa vrhla, no ja som bola rýchlejšia. Z celej sily som jej prepichla hrudník. Jej démonské oči jej od prekvapenia skoro vypadli z jamiek. Myslela som si, že som ju zabila. No mýlila som sa. Mogaya si vytiahla meč z hrude a chrapľavo sa zasmiala. Tvár sa jej začala roztápať. Stužka z kimona jej spadla na zem.
,,Ešte sa uvidíme!" zašepkala zlovestne a roztopila sa. Jej pozostatky boli len hustá kašovitá hmota.
,,Poď Akira, vypadnime odtiaľto. Nami na nás určite čaká!" prudko som vydýchla a otočila sa.
No Akira sa nehýbala. Ležala v mláke krvi bez ľavej ruky zo sklenným pohľadom.
,,Akira....!"

Šťastný nový rok 2016

1. ledna 2016 v 0:00 | Akira-san
Vítam vás v novom roku 2016. Určite ste zažili veľa zážitkov v minulom roku, lenže teraz prichádza rok 2016, a na nás čakajú nové dobrodružstvá.
Tento blog už funguje viac ako polrok. Je to môj prvý blog, a ešte toho veľa neviem.
Chcem vám hlavne popriať veľa dobrého do tohto roku, nech sa vám darí, nech ste šťastní a zdraví, na tom najviac záleží :-)

Máte nejaké novoročné predsavzatia? Ak áno, tak aké?


Šťastný Nový Rok 2016