Kráčaj potichu, lebo ja ešte spím!~3

18. prosince 2015 v 13:20 | Akira-san |  Kráčaj potichu, lebo ja ešte spím!
Ahoj. Máme tu tretiu kapitolu Shounen-Ai príbehu, Kráčaj potichu, lebo ja ešte spím. Táto kapitola je trošku pikantnejšia.
Dúfam, že sa vám bude páčiť.




Upozornenie: Shōnen-ai (prípadne Yaoi)
3. Kapitola
~Prečo?~
*Izumo*
Mäkkou osuškou som si sušil svoje neposlušné blonďavé vlasy. Osviežujúca sprcha po náročnom dni je tá najlepšia vec. Lenže ani tak som nemohol zabudnúť na Kazumiho roztomilú tváričku. Ako na zavolanie mi začal vibrovať telefón. Na jeho obrazovke svietilo jeho meno a 3 zmeškané hovory. Zdvihol som. Najprv som nič nepočul. "I...Izumo?" ozval sa ustráchaný hlas Kazumiho. "Áno Kazumi-kun?" spýtal som sa. Niečo vo mne mi hovorilo že sa mu niečo stalo. Kazumi neodpovedal. Začul som ako hlasno dýcha. "Kazumi-kun? Si tam?" spýtal som sa ho. Nič, len ako dýchal. Začul som hrkanie jeho telefónom. Možno beží. "I..Izumo-senpai! Izumo! Izumo-senpai pomôž mi!!! Prosím!!" počul som ho ako beží. "Hej! Hej! Dobre! A kde si?" spýtal som sa ho. Snažil som sa byť pokojný. Prečo sa o neho tak zaujímam? "...Som..." hovor sa zrušil. "Kazumi?! Hej Kazumi!" Možno to bol pocit strachu, ktorý mi dal silu na to aby som neuveritelne rýchlo dobehol ku dverám, obliekol sa, obul sa a vyštartoval za Kazumim, ktorý viac ako pravdepodobne potrebuje moju pomoc.
*Kazumi*
Bežal som temnými uličkami, ktoré vyzerali na vlas rovnako. Snažil som sa dostať k svetlu, ktoré som videl, no bolo príliž ďaleko. Pripadal som si ako keby ma vtiahla psychycká temnota. Z každej strany som počul nepríjemné šušťanie. Srdce mi od strachu búšilo až niekde v hrdle. Začul som niečie kroky. V tejto temnote doslova kričali. Pozeral som sa za seba keď som do niekoho narazil. Do očí sa mi zabodlo ostré svetlo baterky. Tlmene som zvrieskol. "Kazumi-kun?" začul som známi hlas. Načiahol som k nemu ruku. "I... Izumo-senpai." bol som plný radosti. Svet bol zrazu omnoho svetlejší. "Hovoril som ti, aby si zostal u mňa." hovotil. Z jeho hlasu bolo cítiť drobný strach. Bál sa o mňa? "Prepáč." na nič iné som sa nezmohol. Bol som vyčerpaný, ospalý, mal som strach, hlad a bola mi zima. Nedokázal som v tejto chvíli normálne rozmýšlať. "Bože." zamrmlal Izumo, a začal ma ťahať za ruku smerom k jeho bytu. Neodporoval som. Jeho ruka bola mäkká a teplá, presne taká ako som si ju vždy predstavoval. Cítil som sa bezpečne. Vedel som, že keby sa niečo stalo, Izumo-senpai ma ochráni.
Zacítil som vôňu jeho bytu. Vyzul som si topánky. Takmer mi zamrli prsty na nohách. Obul som si mäkké a huňaté papuče, ktoré mi požičal Izumo-senpai. Cítil som príjemné teplo sálajúce z Izumovho bytu. Vošiel som medzi dvere do kuchyni spojenej s obývačkou. Videl som Izuma ako nesie vankúš a paplón. "Kde budem spať?" spýtal som sa ho zvedavo. "So mnou, prečo?" ozval sa jeho hlas zo spálne. Nahrnula sa mi horúčava do tváre. Ja a Izumo, spolu v jednej posteli? Ani nápad! Zašiel som do spálne. Bola tmavomodrá a dobre priestorná. Posteľ bola veľká a napravo od dreveného okna. Naľavo od okna bol pracovný stôl, na ňom počítač a iné pomôcky, pri stene- naľavo od stola- bola veľká skriňa. Pochybujem že je plná. Izumo práve obliekal obliečku na vankúš na ktorom budem dnes v noci spať. "Izumo?" "Áno, Kazumi?" "Čo....Čo by si chcel k večeri?" spýtal som sa ho mumlavo. "Oh, chceš variť? Prepáč, už som objednal pizzu." povedal s úsmevom.
Po dlhom čakaní konečne dorazila pizza. Ako decko som sa pre ňu rozradostene rozbehol. Po rozbalení sa kuchyňou niesla jemná syrová vôňa. Mne silno zaškvŕkalo v bruchu. Už som sa nevedel dočkať kedy sa zahryznem do mäkkého trojuholníka pizze. Izumo-senpai doniesol plný tanier.
Plný a celkom spokojný som sa oprel o drevenú stoličku. "Ďakujem, Izumo."zamumlal som. On len prikývol a prežúval ďalej. Po chvíli sa zdvihol od stola a podišiel ku kuchynskej linke. Nalial dva plné poháre pomarančového džúsu. Postavil som sa, chcel som mu s nimi pomôcť. Izumo sa však potkol a všetok pomarančový džús zostal na mojom tričku. "Prepáč. Vyzleč si to tričko. Dám ho do pračky." povedal Izumo a položil poháre na stôl. Ja som pokrútil hlavou a začal som sa červenať. "Ale no! Nebuď dieťa!" povedal Izumo a nebezpečne sa ku mne začal približovať. Zrazu som stratil zem pod nohami a pristál som na niečom mäkkom. Spadol som na gauč. Izumo si na mňa sadol a jednu ruku mi schytil a pevne držal za chlavou. Tou druhou mi odhrnul tričko. "Prestaň! Prosím!" zaskučal som.
*Izumo*
Všetko sa zohralo tak rýchlo, že som ani nestíhal vnímať situáciu. Ocitol som sa na gauči a podomnou sa zvieralo jemné Kazumiho telo. Konal som bez rozmyslu, ako keby som to nebol ja. Jediné čo ovládalo moje telo, bola ukrutná túžba získať Kazumiho. Jeho dievčenská tvár je tak rozhošná. Dievčenská duša uväznená v mužskom tele. Postupoval som ďalej a ďalej. Nedokázal som sa zastaviť. Túžba nadomnou vyhrala. Po chvíli som prišiel k svojim zmyslom. Pozrel som sa na nahého Kazumiho. Jeho tvár bola celá od sĺz. Čo som mu to preboha urobil?
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 nami-a-yuki nami-a-yuki | Web | 18. prosince 2015 v 16:27 | Reagovat

Nami: *nosebleeduje* *odpadáva* *chýta dych* TO BOLO KAWAII! Chcem ďalšiu časť!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama