Kráčaj potichu, lebo ja ešte spím!~2

1. prosince 2015 v 19:48 | Akira-san |  Kráčaj potichu, lebo ja ešte spím!
Druhá kapitola je úspešne na svete. Ale čo vás idem zdržovať. Dúfam že sj ju užijete.

Upozornenie: Shōnen-ai (prípadne Yaoi)

2. Kapitola
~Pomôž mi!~

*Kazumi*
Všetci stáli okolo mňa. Hlava mi treštila. Počul som hlasy, no boli ako keby za hrubou stenou. Môj zrak sa začal zostrovať, a ja som spoznával tváre chlapcov stojacich nadomnou. Do uší sa mi konečne dostal zvuk. "Kazumi si v poriadku?" spýtal sa ma učiteľ. Jemne som prikývol, a snažil som sa posadit sa, no niečia ruka ma zatláčala späť na podlahu. Zdvihol som tvár a uvidel som úsmev Izuma. "Lež." povedal.

Škola rýchlo skončila a ja a Izumo sme mlčky kráčali vedľa seba k nemu domov. Neviem o čom som mal začať rozprávať, lebo toto mŕtve ticho bolo fakt trápne. "Dnes na basketballe si bol fakt dobrý." povedal Izumo. Do tváre mi nastúpala červeň. "Ď...Ďakujem." vysúkal som tichým hláskom. Izumo sa pokúsil o konverzáciu, ktorá sa bohužiaľ nepodarila. Červeň neustupovala, a ja som sa vkuse pozeral na kamenistý chodník.

*Izumo*
Pokus odohnať toto mŕtvolné ticho skapal na pol ceste. Pozrel som sa na Kazumiho, každým jeho krokom sa jeho vlasy pohli. Možno chce byť neviditeľný, do teraz sa mu to darilo, nikdu som si ho totiž nevšimol. No teraz moje oči častejšie blúdia k jeho krásnej tváričke. "Si celkom hanblivý, že?" povedal som zvedavo. "Ja..Ja nie som hanblivý. Len neviem o čom sa máme rozprávať." povedal. Jeho červená tvár však hovorila za všetko. "Vážne? Červenáš sa." povedal som a pre efektívnosť som aj zdvihol jedno obočie. Červeň na jeho rozkošnej tváričke začala priberať na farbe. On sa zrazu začal dlaňami plieskať po lícach. Čo to preboha robí?, pomyslel som si. Schytil som mu ruky, aby som mu zabráli než si ublíži. Veď pred chvíľou som ho držal v náručí, a bál som sa, či sa vôbec preberie, a teraz sa ako idiot plieska po tvári. "Pripadáš mi ako Dobby z Harryho Pottera." povedal som mu v snahe ho ukludniť. Lenže on zvarštil obočie. "Ako Dobby?!" povedal nahnevaným tónom. Posnažil som sa o nevinný úsmev, no ten situáciu len zhoršil. Kazumi vytrhol jeho ruky zo zovretia tých mojich, a červeň z jeho líc nahradil nahnevaný výraz. Mlčky sa pohol. "Kazumi prepáč." povedal som v snahe napraviť to čo som spôsobil, i keď nechápem prečo ho to tak nahnevalo. "To je v pohode." zamulal. "Nie, vážne. Ja som nechcel..." povedal som. "Nerob si starosti." povedal a príjemne sa usmial. Ja som pocítil červeň v mojich lícach. Jemne som sa ich dotkol, a potichu som sa zachichotal ako zaľúbená teenagerka. Uvidel som Kazumiho pri odbočke čakajúceho na mňa. "Na ľavo." povedal som smer cestu ku mne domov, a pridal som do kroku aby som ho dobehol.

*Kazumi*
Ukázal som mu hnev? Svoju zaťatosť? Mal som to v sebe dosť porozhadzované. Prednami sa týčila vysoká budova plná bytov.
Na dverách jeho bytu stálo:
Jakava Izumo
Myslím že býva sám. Vošli sme do miestnosti zladenej do oranžova. Vzorovo som vyzul a pomaly som si premeriaval jeho byt. Zaujala ma fotka jeho rodiny. Chcel som si ju prezriet, no Izumo ma zavolal nech začneme ten projekt. Za pár hodín dohadovania, hľadania informácií, písania a upravovania bol projek hotový. "Čo keby si u mňa zostal na noc? Veď pozri, už je poriadna tma." povedal Izumo veselo. "Hmm. Ja ti neviem." povedal som neisto. "Akože nemusíš, ak nechceš." povedal a pozeral sa do monitoru počítača. "Ja radšej pôjdem domov." pokúsil som sa o nevinný úsmev. "Hmm. Ok. Ale odprevadím ťa. Vonku sa totiž môžeš stratiť." povedal a vstal od počítača. "Nie, ďakujem. Pôjdem sám." namietal som. Už asi s ním nevydržím ani minútu. Moje srdce by snáď prasklo od tej radosti, že s ním môžem byť. A už sa pred ním nemôžem červenať, lebo si toho všimne. Izumo sa na mňa ustarostne pozrel. Mojou odpoveďou bol len milý úsmev.
Ešte raz som si pozrel jeho byt, už v ňom pravdepodobne nikdy nebudem. Usmial som sa. Strávil som takmer celý deň s Izumo-senpaiom, a to ma robilo hrozne štastným.
Vonku bolo docela chladno. Vydychoval som z úst bielu paru. "Tak tu sa asi rozlúčime. V pondelok donesiem ten projekt." povedal Izumo-senpai. Ja som prikývol. "Tak ahoj." zdvihol ruku na rozlúčku. "Pa." usmial som sa. Začal som vzďaľovať od budovy. Išiel som po chodníku. Svietili na mňa pouličné lampy. Dýchal som si na ruky, lebo mi krehli. Pozrel som sa na jasnú nočnú oblohu. Koľko je vlastne hodín? U Izuma som stratil pojem o čase. Pozrel som sa na hodiny na mojom mobile. Čože?! To už je 19:39?! Mal som 5 zmeškaných hovorov od mamy. Napísal som jej SMS, že som v poriadku, nech sa nebojí. Po 10 minútach som zahol za roh, a ocitol som sa v križovatke chodníkov. Všetky cesty na všetky srany boli rovnaké. Začul som nepríjemné šušťanie za chrbtom. Dostal som strach, a vytočil som prvé číslo, ktoré som mal v zozname.

*Izumo*
Osuškou som si sušil svoje neposlušné blonďavé vlasy. Sprcha po náročnom dni je tá najlepšia vec. Lenže ani tak som nemohol zabudnúť na Kazumiho roztomilú tváričku. Ako na zavolanie mi začal vibrovať telefón. Na jeho obrazovke svietilo jeho meno. Zdvihol som. Najprv som nič nepočul. "I...Izumo?" ozval sa ustráchaný hlas Kazumiho.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 nami-a-yuki nami-a-yuki | 2. prosince 2015 v 17:30 | Reagovat

Yuki: Kawaii! Som zvedavá, čo/kto je v tom kríku. O_O

2 Sumiya Sumiya | Web | 3. prosince 2015 v 20:58 | Reagovat

Boží *-* Jen tak dál ^^
A taky, blog se přestěhoval, tak aby jsi věděla, že si máš změnit adresu ^^

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama