Prosinec 2015

Diplom za spriatelenie pre Lucy-chan

30. prosince 2015 v 11:16 | Akira-san |  Diplomy pre SB
Ohayo Minna!

Tak po sto rokoch tu máme nové SB- Lucy-chan. Jej blog je veľmi pekný a oplatí sa pozrieť.

Adresa blogu:
http://lucia-chan.blog.cz/

Ako diplom chcela niečo speciálne, tak dúfam, že sa ti to bude páčiť.


Malý modrý vtáčik

28. prosince 2015 v 20:42 | Akira-san |  Poézia
Ohayo Minna!
Verím, že vianoce ste si užili. Už zostáva len silvester. Prichádzam sem s poéziou, dúfam, že sa vám bude páčiť. Ospravedlňujem sa za všetky chyby.



Malý modrý vtáčik

Malý modrý vtáčik na konárik sadá,
a na pestrú lúku slnečný lúč padá.
Modrý vtáčik perie má ako jasná obloha,
jeho krásna pieseň letí k slnku dohora.
Malý modrý vtáčik, zaspievaj nám ešte,
kým tú krásnu lúku nezaplavia dažde.

Malý modrý vtáčik na konárik sadá,
a z konára suchý lístok pomaličky padá.
Lúka nám už nehýri krásnymi farbami,
a obloha tmavne pod ťažkými mračnami.

Kamže letíš modrý vtáčik? Vráť sa zas.
Tvoju krásnu pieseň musím počuť ešte raz.

Na konárik biely sniežik padá.
Nie,nie. Už naň nik nesadá.
Pod stromčekom malá jamka z cencúľových mreží,
a v tej jamke malý modrý vtáčik leží.

24.12.2015

24. prosince 2015 v 12:00 | Akira-san

Prajem vám šťastné a veselé Vianoce
A štatný nový rok

Kráčaj potichu, lebo ja ešte spím!~3

18. prosince 2015 v 13:20 | Akira-san |  Kráčaj potichu, lebo ja ešte spím!
Ahoj. Máme tu tretiu kapitolu Shounen-Ai príbehu, Kráčaj potichu, lebo ja ešte spím. Táto kapitola je trošku pikantnejšia.
Dúfam, že sa vám bude páčiť.




Upozornenie: Shōnen-ai (prípadne Yaoi)
3. Kapitola
~Prečo?~
*Izumo*
Mäkkou osuškou som si sušil svoje neposlušné blonďavé vlasy. Osviežujúca sprcha po náročnom dni je tá najlepšia vec. Lenže ani tak som nemohol zabudnúť na Kazumiho roztomilú tváričku. Ako na zavolanie mi začal vibrovať telefón. Na jeho obrazovke svietilo jeho meno a 3 zmeškané hovory. Zdvihol som. Najprv som nič nepočul. "I...Izumo?" ozval sa ustráchaný hlas Kazumiho. "Áno Kazumi-kun?" spýtal som sa. Niečo vo mne mi hovorilo že sa mu niečo stalo. Kazumi neodpovedal. Začul som ako hlasno dýcha. "Kazumi-kun? Si tam?" spýtal som sa ho. Nič, len ako dýchal. Začul som hrkanie jeho telefónom. Možno beží. "I..Izumo-senpai! Izumo! Izumo-senpai pomôž mi!!! Prosím!!" počul som ho ako beží. "Hej! Hej! Dobre! A kde si?" spýtal som sa ho. Snažil som sa byť pokojný. Prečo sa o neho tak zaujímam? "...Som..." hovor sa zrušil. "Kazumi?! Hej Kazumi!" Možno to bol pocit strachu, ktorý mi dal silu na to aby som neuveritelne rýchlo dobehol ku dverám, obliekol sa, obul sa a vyštartoval za Kazumim, ktorý viac ako pravdepodobne potrebuje moju pomoc.
*Kazumi*
Bežal som temnými uličkami, ktoré vyzerali na vlas rovnako. Snažil som sa dostať k svetlu, ktoré som videl, no bolo príliž ďaleko. Pripadal som si ako keby ma vtiahla psychycká temnota. Z každej strany som počul nepríjemné šušťanie. Srdce mi od strachu búšilo až niekde v hrdle. Začul som niečie kroky. V tejto temnote doslova kričali. Pozeral som sa za seba keď som do niekoho narazil. Do očí sa mi zabodlo ostré svetlo baterky. Tlmene som zvrieskol. "Kazumi-kun?" začul som známi hlas. Načiahol som k nemu ruku. "I... Izumo-senpai." bol som plný radosti. Svet bol zrazu omnoho svetlejší. "Hovoril som ti, aby si zostal u mňa." hovotil. Z jeho hlasu bolo cítiť drobný strach. Bál sa o mňa? "Prepáč." na nič iné som sa nezmohol. Bol som vyčerpaný, ospalý, mal som strach, hlad a bola mi zima. Nedokázal som v tejto chvíli normálne rozmýšlať. "Bože." zamrmlal Izumo, a začal ma ťahať za ruku smerom k jeho bytu. Neodporoval som. Jeho ruka bola mäkká a teplá, presne taká ako som si ju vždy predstavoval. Cítil som sa bezpečne. Vedel som, že keby sa niečo stalo, Izumo-senpai ma ochráni.
Zacítil som vôňu jeho bytu. Vyzul som si topánky. Takmer mi zamrli prsty na nohách. Obul som si mäkké a huňaté papuče, ktoré mi požičal Izumo-senpai. Cítil som príjemné teplo sálajúce z Izumovho bytu. Vošiel som medzi dvere do kuchyni spojenej s obývačkou. Videl som Izuma ako nesie vankúš a paplón. "Kde budem spať?" spýtal som sa ho zvedavo. "So mnou, prečo?" ozval sa jeho hlas zo spálne. Nahrnula sa mi horúčava do tváre. Ja a Izumo, spolu v jednej posteli? Ani nápad! Zašiel som do spálne. Bola tmavomodrá a dobre priestorná. Posteľ bola veľká a napravo od dreveného okna. Naľavo od okna bol pracovný stôl, na ňom počítač a iné pomôcky, pri stene- naľavo od stola- bola veľká skriňa. Pochybujem že je plná. Izumo práve obliekal obliečku na vankúš na ktorom budem dnes v noci spať. "Izumo?" "Áno, Kazumi?" "Čo....Čo by si chcel k večeri?" spýtal som sa ho mumlavo. "Oh, chceš variť? Prepáč, už som objednal pizzu." povedal s úsmevom.
Po dlhom čakaní konečne dorazila pizza. Ako decko som sa pre ňu rozradostene rozbehol. Po rozbalení sa kuchyňou niesla jemná syrová vôňa. Mne silno zaškvŕkalo v bruchu. Už som sa nevedel dočkať kedy sa zahryznem do mäkkého trojuholníka pizze. Izumo-senpai doniesol plný tanier.
Plný a celkom spokojný som sa oprel o drevenú stoličku. "Ďakujem, Izumo."zamumlal som. On len prikývol a prežúval ďalej. Po chvíli sa zdvihol od stola a podišiel ku kuchynskej linke. Nalial dva plné poháre pomarančového džúsu. Postavil som sa, chcel som mu s nimi pomôcť. Izumo sa však potkol a všetok pomarančový džús zostal na mojom tričku. "Prepáč. Vyzleč si to tričko. Dám ho do pračky." povedal Izumo a položil poháre na stôl. Ja som pokrútil hlavou a začal som sa červenať. "Ale no! Nebuď dieťa!" povedal Izumo a nebezpečne sa ku mne začal približovať. Zrazu som stratil zem pod nohami a pristál som na niečom mäkkom. Spadol som na gauč. Izumo si na mňa sadol a jednu ruku mi schytil a pevne držal za chlavou. Tou druhou mi odhrnul tričko. "Prestaň! Prosím!" zaskučal som.
*Izumo*
Všetko sa zohralo tak rýchlo, že som ani nestíhal vnímať situáciu. Ocitol som sa na gauči a podomnou sa zvieralo jemné Kazumiho telo. Konal som bez rozmyslu, ako keby som to nebol ja. Jediné čo ovládalo moje telo, bola ukrutná túžba získať Kazumiho. Jeho dievčenská tvár je tak rozhošná. Dievčenská duša uväznená v mužskom tele. Postupoval som ďalej a ďalej. Nedokázal som sa zastaviť. Túžba nadomnou vyhrala. Po chvíli som prišiel k svojim zmyslom. Pozrel som sa na nahého Kazumiho. Jeho tvár bola celá od sĺz. Čo som mu to preboha urobil?

8.12

10. prosince 2015 v 17:45 | Akira-san |  Oznamy
Ohayo minna!

Chcem vám povedať, že na príbehoch sa pracuje, a ja by som konečne chcela dokončiť How learn to live -môj najstarší príbeh. Mám veľa nápadov na nové, len napísať to je problém. Každý snáď pozná príčinu-Lenivosť.

Taktiež, ako ste si mohli všimnúť, mám nový des blogu. Nie je to nič vianočné. Viem, vianoce sú už za dverami *stále nemám nakúpené darčeky* a veľa blogov má vianočný motív. Dúfam že sa vám páči.
Usmívající se

Kráčaj potichu, lebo ja ešte spím!~2

1. prosince 2015 v 19:48 | Akira-san |  Kráčaj potichu, lebo ja ešte spím!
Druhá kapitola je úspešne na svete. Ale čo vás idem zdržovať. Dúfam že sj ju užijete.

Upozornenie: Shōnen-ai (prípadne Yaoi)

2. Kapitola
~Pomôž mi!~

*Kazumi*
Všetci stáli okolo mňa. Hlava mi treštila. Počul som hlasy, no boli ako keby za hrubou stenou. Môj zrak sa začal zostrovať, a ja som spoznával tváre chlapcov stojacich nadomnou. Do uší sa mi konečne dostal zvuk. "Kazumi si v poriadku?" spýtal sa ma učiteľ. Jemne som prikývol, a snažil som sa posadit sa, no niečia ruka ma zatláčala späť na podlahu. Zdvihol som tvár a uvidel som úsmev Izuma. "Lež." povedal.

Škola rýchlo skončila a ja a Izumo sme mlčky kráčali vedľa seba k nemu domov. Neviem o čom som mal začať rozprávať, lebo toto mŕtve ticho bolo fakt trápne. "Dnes na basketballe si bol fakt dobrý." povedal Izumo. Do tváre mi nastúpala červeň. "Ď...Ďakujem." vysúkal som tichým hláskom. Izumo sa pokúsil o konverzáciu, ktorá sa bohužiaľ nepodarila. Červeň neustupovala, a ja som sa vkuse pozeral na kamenistý chodník.

*Izumo*
Pokus odohnať toto mŕtvolné ticho skapal na pol ceste. Pozrel som sa na Kazumiho, každým jeho krokom sa jeho vlasy pohli. Možno chce byť neviditeľný, do teraz sa mu to darilo, nikdu som si ho totiž nevšimol. No teraz moje oči častejšie blúdia k jeho krásnej tváričke. "Si celkom hanblivý, že?" povedal som zvedavo. "Ja..Ja nie som hanblivý. Len neviem o čom sa máme rozprávať." povedal. Jeho červená tvár však hovorila za všetko. "Vážne? Červenáš sa." povedal som a pre efektívnosť som aj zdvihol jedno obočie. Červeň na jeho rozkošnej tváričke začala priberať na farbe. On sa zrazu začal dlaňami plieskať po lícach. Čo to preboha robí?, pomyslel som si. Schytil som mu ruky, aby som mu zabráli než si ublíži. Veď pred chvíľou som ho držal v náručí, a bál som sa, či sa vôbec preberie, a teraz sa ako idiot plieska po tvári. "Pripadáš mi ako Dobby z Harryho Pottera." povedal som mu v snahe ho ukludniť. Lenže on zvarštil obočie. "Ako Dobby?!" povedal nahnevaným tónom. Posnažil som sa o nevinný úsmev, no ten situáciu len zhoršil. Kazumi vytrhol jeho ruky zo zovretia tých mojich, a červeň z jeho líc nahradil nahnevaný výraz. Mlčky sa pohol. "Kazumi prepáč." povedal som v snahe napraviť to čo som spôsobil, i keď nechápem prečo ho to tak nahnevalo. "To je v pohode." zamulal. "Nie, vážne. Ja som nechcel..." povedal som. "Nerob si starosti." povedal a príjemne sa usmial. Ja som pocítil červeň v mojich lícach. Jemne som sa ich dotkol, a potichu som sa zachichotal ako zaľúbená teenagerka. Uvidel som Kazumiho pri odbočke čakajúceho na mňa. "Na ľavo." povedal som smer cestu ku mne domov, a pridal som do kroku aby som ho dobehol.

*Kazumi*
Ukázal som mu hnev? Svoju zaťatosť? Mal som to v sebe dosť porozhadzované. Prednami sa týčila vysoká budova plná bytov.
Na dverách jeho bytu stálo:
Jakava Izumo
Myslím že býva sám. Vošli sme do miestnosti zladenej do oranžova. Vzorovo som vyzul a pomaly som si premeriaval jeho byt. Zaujala ma fotka jeho rodiny. Chcel som si ju prezriet, no Izumo ma zavolal nech začneme ten projekt. Za pár hodín dohadovania, hľadania informácií, písania a upravovania bol projek hotový. "Čo keby si u mňa zostal na noc? Veď pozri, už je poriadna tma." povedal Izumo veselo. "Hmm. Ja ti neviem." povedal som neisto. "Akože nemusíš, ak nechceš." povedal a pozeral sa do monitoru počítača. "Ja radšej pôjdem domov." pokúsil som sa o nevinný úsmev. "Hmm. Ok. Ale odprevadím ťa. Vonku sa totiž môžeš stratiť." povedal a vstal od počítača. "Nie, ďakujem. Pôjdem sám." namietal som. Už asi s ním nevydržím ani minútu. Moje srdce by snáď prasklo od tej radosti, že s ním môžem byť. A už sa pred ním nemôžem červenať, lebo si toho všimne. Izumo sa na mňa ustarostne pozrel. Mojou odpoveďou bol len milý úsmev.
Ešte raz som si pozrel jeho byt, už v ňom pravdepodobne nikdy nebudem. Usmial som sa. Strávil som takmer celý deň s Izumo-senpaiom, a to ma robilo hrozne štastným.
Vonku bolo docela chladno. Vydychoval som z úst bielu paru. "Tak tu sa asi rozlúčime. V pondelok donesiem ten projekt." povedal Izumo-senpai. Ja som prikývol. "Tak ahoj." zdvihol ruku na rozlúčku. "Pa." usmial som sa. Začal som vzďaľovať od budovy. Išiel som po chodníku. Svietili na mňa pouličné lampy. Dýchal som si na ruky, lebo mi krehli. Pozrel som sa na jasnú nočnú oblohu. Koľko je vlastne hodín? U Izuma som stratil pojem o čase. Pozrel som sa na hodiny na mojom mobile. Čože?! To už je 19:39?! Mal som 5 zmeškaných hovorov od mamy. Napísal som jej SMS, že som v poriadku, nech sa nebojí. Po 10 minútach som zahol za roh, a ocitol som sa v križovatke chodníkov. Všetky cesty na všetky srany boli rovnaké. Začul som nepríjemné šušťanie za chrbtom. Dostal som strach, a vytočil som prvé číslo, ktoré som mal v zozname.

*Izumo*
Osuškou som si sušil svoje neposlušné blonďavé vlasy. Sprcha po náročnom dni je tá najlepšia vec. Lenže ani tak som nemohol zabudnúť na Kazumiho roztomilú tváričku. Ako na zavolanie mi začal vibrovať telefón. Na jeho obrazovke svietilo jeho meno. Zdvihol som. Najprv som nič nepočul. "I...Izumo?" ozval sa ustráchaný hlas Kazumiho.