Dark Changes-7

8. listopadu 2015 v 11:11 | Akira-san |  Dark Changes
Je tu magická siedma kapitola spoločného príbehu Dark Changes. Taktiež je to zatiaľ najdlhšia kapitola na tomto blogu. Mám pocit že to nikto nečíta, tak prosím komentíky. Túto kapitolu som napísala ja, dúfam že sa vám bude páčiť. Je aj venovaná Yuki, jednej zo spoločných autorov tohto príbehu. Užite si to.
Kapitola 7

*Akira*

Do očí mi udrelo moje vytúžené svetlo, ktoré svietilo na biely stôl s okovami v rohoch. Muž, ktorý ma sem doprevadil, ma ťahal dopredu. Protestovala som tak, že som sa zaprela nohami o drsnú skalnatú podlahu. Jeho sila bola obrovská. Stále sme sa približovali viac k stolu. Nemalo zmysel viac sa brániť. Nič som aj tak proti nemu nezmohla. On je dospelý a silný muž.
Už ani neviem ako som sa ocitla na stole. Ruky a nohy mi upevnil studenými okovami, a do úsť mi vložil niečo mäkkšie. Zrazu som uvidela tisícky očí a tvárí v maskách. Začula som otvorenie mohutných dvier a kroky. Nad sebou som zazrela muža v maske a bielom lekárskom plášti. Okolo môjho stola sa postavili ľudia v čiernofialovom oblečení a v rukách zvierali tmavofialové náhrdelníky. Pozerala som sa do šedých očí doktorovi, ktorý stál nadomnou. Na rukách mal biele rukavice, a zvieral v nich striekačku so zelenou zmesou. Srdce mi okamžite začalo silno biť až v hrdle. Obrovská ihla bola čoraz bližšie k môjmu ramenu. Zacítila som ostrú bolesť v zápästí, kde mi doktor vpichol prípravok. Začalo sa mi hmlit pred očami a tlak v mojom tele sa stupňoval. Všetko ma začalo bolieť, a bolesť stále priberala na sile. Vykríkla som. Telo mi brnelo a hlava mi nehorázne treštila. Z nosa mi začala tiecť pena. Mala som pocit, že sa mi trhajú vnútornosti. Kričala som od bolesti. Prosím niekto....niekto...Pomôžte mi! Z očí mi vyhrkli slzy. Yuki...Yuki-chan! Zahráň ma! Aspoň ty! Je mi ľúto že sa naše priateľstvo rozpadlo kvôli mne, je mi ľúto že nemôžem byť kamarátka akú by si si zaslúžila. Ale...Ale prosím...Prosím daj mi druhú šancu. Sprav ma niekým, kto bude pre teba dôležitý, niekto s kým budeš mať príjemné spomienky. Prepáč mi to Yuki-chan. Umieram. Prečo? "ZACHRÁŇ MA! YUKI-CHAN!" vykríkla som. Mala som pocit že celý môj svet sa teraz rúca. Nemohla som sa nadýchnuť. Nemôžem to vzdať, nemôžem umrieť. Uvedomila som si, že ludia v tmavom s náhrdelníkmi spievajú rovnakú modlidbu ako tie bábiky. Z očí mi tiekli slzy od bolesti. Prečo práve ja? Prestala som vnímať zvuk, obraz a všetko naokolo. "Yu..ki..-chan! O...dpusť!" vysúkala som zo seba z posledných síl.
Prebrala som sa na lúke plnej žiarivých kvetov. Na sebe som mala biele jednoduché šaty. Nikto tu nebol. Od chrbta na mňa fúkal jemný teplý vánok, ktorý ohýbal hlavy rôznofarebným kvetinám. Kde to som? Pozrela som sa na oblohu a slnko bolo v smere západu. Rozhodla som sa že pôjdem za ním. Kráčala som opatrne, aby som neublížila žiadnej kvetine. Slnko sa pomaly približovalo k krvavému obzoru lúky. Ako keby som chodila po jednom mieste vkuse dookola. Slnko zapadlo a od chrbta mi prichádzala temnota noci a hviezdy. Stále som pokračovala za zostávajúcimi kúskami slnečného svetla. Zlom sekundy pred tým ako slnko zapadlo, som stupila do vzduchu, do prázdnoty. Do studne. Začala som padať do temnoty studne. Uvidela som ako slnko zapadlo, hviezdy ako perličky žiariace na tmavej nočnej oblohe spoločne s veľkým okrúhlym mesiacom. Čo sa to dnes stalo? Je to všetko moja chyba. "Yuki-chan, odpusť mi!" šepla som do tmy.
Prebrala som sa v mäkkej posteli. Bol to všetko len sen? Som speť na chate? Pravda však bola opakom. Pozrela som sa do jedného z mnoha okien v tejto podivuhodnej a tmavej miestnosti. Práve vychádzalo slnko. "Už si hore. Je prekvapivé že si to prežila." začula som mužský hlas, ktorý mal čudestné zafarbenie. Obzrela som sa. Na kresle sedel muž v obleku zladenom od bielej po čiernu s rôznymi otienmi šedej. Zdvihol hlavu a pozrel sa mi do očí. Mal chladné prenikavo hlboké čierne oči a sivé dlhšie vlasy. Tipla by som ho na 17-18, no aj tak vyzerá dosť mužne. "Kto...?!"zasekla som sa, lebo som si uvedomila zmenu farby môjho hlasu. "Volám sa Haku, obleč sa! Máme naponáhlo." povedal, postavil sa a odyšiel z miestnosti. Postavila som sa, a podyšla som k veľkému zrkadlu. Takmer som prestala dýchať od hrôzy, keď som sa uvidela. Tvár som mala šedú lesklú a perfektnú ako bábika, veľké oči, upravené vlasy. Celá som bola šedá, moje oči boli čierne, nezmenili sa. Moje vlasy už neboli riedke a rovné, ale husté a vlnkavé. Na kresle som zazrela oblečenie. Boli to dlhé volánikové šedé až čierne šaty. Napchala som sa do nich, a bola som prekvapená, keď som zistila, že mi perfektne sadnú.
S Hakuom sme prešli do druhého paláca. Topánky boli strašne nepohodlné, a preto som občas spadla. Vošli sme do mramorovej sály. Na veľkom čiernom tróne sedela pribratá žena s dlhými vlasmi a rohami. "Ahoj, moja maličká. Ako sa voláš?" spýtala sa ma milo. "Akira." odvetila som jej. "Tak Akira-chan, ja som od teraz tvoja nová matka, ktorá ta bude z celého srdca milovať. Spravila som z teba úžasné stvorenie ako sme my všetci, ľudského Sakuzena, bytosť požierajúcu ľudské duše." povedala s obrovským úškrnom. Moje srdce asi vynechalo jeden úder. "Ale ja mám mamu! Aj kamarátov! Nemôžete mi to všetko zobrať! NEMÁTE NA TO PRÁVO!" skríkla som. "Tvoji kamaráti sú mŕtvy. Poslala som tam mojich verných psíčkov. A naopak, mi to právo máme, sme totiž nezastaviteľní."odporne sa na mňa usmiala. Mala som pocit, že som všetko stratila. Yuki-chan, Nami-chan, Pomóc!
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Akarui Akarui | E-mail | Web | 18. února 2016 v 8:41 | Reagovat

Takéto dlhé kapiroly by som veru brala. Síce s trochou oneskorenia, ale ja to čítam a myslím, že sa naozajnoekne rozpisuješ a popisuješ situácie, len tak ďalej. :O

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama