Listopad 2015

Dark Changes-9

29. listopadu 2015 v 19:15 | Akira-san |  Dark Changes
Ďalšia kapitola Dark Changes je tu. Dúfam že si ju užijete.

Kapitola 9
*Yuki*

,, Myslím že by sme ich mali zobrať so sebou. Tu by to sami neprežili." poznamenala som a kývla hlavou k ustráchaným spolužiakom.
,,Máš pravdu. No tak, vstávajte! Pôjdete s nami, musíme nájsť Akiru!" zakričala Nami. Z kôp sena a haraburdia sa začali vynárať poslední preživší. Chystala som sa pohnúť vpred, no slabý hlások ma zastavil. Bola to Moe, šedá myška triedy:,,Um, Yuki-san, Nami-san, nemali by sme zhromaždiť nejaké tie zásoby?" zašepkala.
,,Tomu ver, že mali! Dík Moe, si trieda!" usmiala sa Nami a priateľsky je plesla po chrbte. Asi to bolo pre Moe príliš silné, lebo sa hrozne rozkašľala.
,,Dobre, koľko máme jedla?" spýtala som sa.
,,Dvanásť krabíc sušienok, dvadsať sáčkov chipsov, štyridsať fliaš s vodou, desať chlebov a nejaké ovocie." ozvalo sa odniekiaľ.
,,To nám dlho nevydrží, ale kto už si na chatu berie trvanlivé jedlo?" vzdychla Nami a začala baliť potraviny do batohov.
Celým lesom sa ozvalo hrôzostrašné zavytie. Všetci ako na povel skríkli.
,,Buďte ticho! Nemáme času na zvyš, takže si každí zoberte jeden batoh a nasledujte ma. Nami, skontroluj ich, ja pôjdem napred skontrolovať terén." zašepkala som a zmizla v lese. Slabým svetlom baterky som hľadala najschodnejšiu a najbezpečnejšiu cestu. O chvíľu som našla menší lesný chodníček.
Za chrbtom sa mi ozvalo šušťanie. Srdce sa mi zastavilo. Nie, teraz nie! Hovorila som si v duchu a silno som stisla palicu. Šuštanie priberalo na intenzite a stále sa približovalo. Chystala som sa na útok, keď zrazu z kríka vyšla Nami spolu s ostatnými. Vydýchla som si.
,,Toto mi už nerob!" zahriakla som ju no ona to odignorovala.
,,Držte sa mňa a Nami. Ak spozorujete akýkoľvek pohyb, hláste ho! A hlavne buďte všetci potichu! Je vám to všetkým jasné?!" spýtala som sa ich a všetci roztrasene prikývli.
,,Fajn, poďme nájsť Akiru!" vyhlásila Nami a vydali sme sa na cestu.
Cesta bola neskutočne dlhá. Blúdili sme v hustom lese, celí premrznutí.
,,Mám strach!" počula som šepkanie za chrbtom. Cítila som to rovnako. Myslím že všetci sme boli úplne dosratí, no strach teraz nehral rolu. Prvoradé bolo nájsť Akiru. Temný les sa začal plniť hmlou. Ledva som videla na krok.
,,Cítiš to?" šťuchla ma Nami do ramena.
,,Čo mám cítiť?" odpovedala som jej otázkou.
,,Neviem. Niečo ajo zvláštnu silu alebo čo..." zašepkala a vtedy som to zacítila. Zvláštnu, na pohľad neviditeľnú silu, ktorá ma ťahala vpred.
,,Pohnite!" zakričala som a pobehla. Skupina ma nasledovala, síce trochu zdráhavejšie, no predsa. Zastala som blízko vysokej borovice. Vedľa sa totiž mihala akási postava. So zatajeným dychom som pristúpila bližšie. Hmla bledla a ja som rozoznávala kontúry tela. Lesklá sivá tvár sklonená k zemi, dlhé ruky povädnuté na čierno bielych šatách padajúcich na zem. Pozrela som sa jej do tváre. Mala skleslý výraz a prázdne čierne oči.
,,Akira...." zaspätkovala som do zadu a spadla na zem.
,,Akira! Si v pohode?" pýtala sa jej Nami a triasla ju za plecia. No Akira sa nehýbala a ani nereagovala.
Postavila som sa a odtiahla Nami.
,,Čo sa -" nedopovedala, keď uvidela môj výraz. Hlavu som mala prázdnu. Myslela som len na jednu vec - Toto nie je Akira. Teda nie taká, akú ju poznám.

Kráčaj potichu, lebo ja ešte spím!~1

23. listopadu 2015 v 20:07 | Akira-san |  Kráčaj potichu, lebo ja ešte spím!
Máme tu nový príbeh, milovníci Shounen-Ai príbehov sem! Viac menej, toto je môj prvý Shounen-Ai (prípadne Yaoi) príbeh. Dúfam že sa vám bude páčiť. Je to najdlhšia kapitola v histórií blogu- predbehla aj 7. Kapitolu Dark Changes

Upozornenie: Shōnen-ai (láska medzi chlapcami)


1.Kapitola
~Je celkom roztomilý~

*Kazumi*
Ležal som na posteli, a rozmýšlaľ som. Bol piatok, normálny deň, ako vždy. Vzdychol som si. Obrátil som sa na bok. "Kazumi, vstávaj! Prídeš neskoro do školy." mama mi zabúchala na dvere. Škola, miesto ktorému by som sa najradšej vyhol obrovskou okľukou. Pomaly som sa zdvihol z postele, a išiel som sa prezliecť. Lenivo som sa poobliekal, a nasledovaly raňajky, po nich kúpeľňa, a hurá do školy.
Prišiel som na čas, ako vždy. Znovu si ku mne sadne Saburo-kun, ako vždy. Zazvonilo na hodinu a Sabura ešte nikde. Nebol tu ani ON. "Kto chýba?" spýtal sa učiteľ. "Chýba Saburo a Izu..." začalo jedno dievča, keď do triedy niekto vstúpil. Bol to on, Izumo-senpai. Izumo kráčal po triede, a smeroval ku mne. Začalo mi divoko biť srdce. Čo ak si ku mne sadne?

*Izumo*
Hľadal som si nejaké to voľne miesto. Videl som samé voľné miesta pri dievčatách. Nemal som chut rozoštvať proti sebe všetky dievčatá, tomu sa hovorí ťažký živoť najoblúbenejšieho chalana v triede. Otrávene som si vzdychol. Moje zvedavé oči veselo pobehovali po triede. Vtom sa ako paralizované zastavili, a našli voľné miesto pri chlapcovi. S radosťou som sa rozbehol k nemu. Nepýtal som sa či má voľné, len tak som si sadol. Z pleca som zhodil školskú tašku, a začal som v nej kutrať. Sakra nemám učebnicu! "E..t..t...o..!"obrátil som sa s prostbou na môjho spolusediaceho. Sakra zabudol som jeho meno! Čiernovlások sa na mňa otočil. Prvý krát som sa mu pozrel do jeho belasých očí. Boli tak krásne. Po sekunde s červeňou v tvári odvrátil zrak. "Máš učebnicu? " usmial som sa. "H..hai!" odpovedal mi ešte viac červený ako predtým. Je celkom roztomilý.

*Kazumi*
Mal som pocit že za chvíľu prasknem. Nemohol som sa prestať červenať. Prečo si vybral práve miesto pri mne? Možno ho predsalen priťahujem. Túto teóriu som v momente hodil za hlavu. Je nemožné, aby sa chlapec ako on zamiloval do chlapca. Obrátil som sa do triedy. Všimol som si, že všetky dievčatá na mňa hnusne pozerajú. "Za domácu úlohu spravíte projekt vo dvojici do pondelka." povedal. Ja som v momente zamrzol. Sabura tu nie je, a ja nemam s kým byť vo dvojici. "Tak to vyzerá, že robím projekt s tebou." zasmial sa Izumo. Horel som červeňou. Jeho hlas je taký zamatovo krásny. "Un..." zamumlal som nesmelo. "Teším sa na našu spoluprácu." pobúchal ma po pleci. "Hodina sa skončila." povedal učiteľ.

*Izumo*
Uvidel som ho v rohu šatne. "Izumo? Čo si zahráme?" povedal Masashi. "Hmm... Čo by si si chcel zahrať, Kazumi-kun?" spýtal som sa ho. "B...basket." povedal nesmelo. Uvidel som tú roztomilú červeň v jeho tvári. "Tak Masashi zahráme si basket." usmial som sa.
Všetci odišli len ja a Kazumi sme tu zostali. "Kazumi-kun?" spýtal som sa ho vážne. Zvihol tvár a pozrel sa. "Môžem hrať s tebou v týme?" spýtal som sa ho. Prikývol a jeho vlasy mu znovu začali zakrývať tvár.
Hluk preťal hlasitý zvuk učiteľovej píšťaľky. "Tak chlapi! Vyberte kapitánov a rozdeľte sa do týmov." povedal telocvikár. Pravdaže som bol jeden z kapitánov. Očami som prebehoval po chalanoch stojacich v rade.

*Kazumi*
Zvedavosť, že ským skončím v týme, ma premohla, a ja som zdvihol hlavu. Izumo-senpai sa na mňa milo usmieval, zatiaľ čo si vyberal druhý kapitán členov do jeho týmu. Na rade bol Izumo-senpai. "Kazumi-kun a Masashi." povedal s podlým úsmevom. Netušil som, čo má zaľubom, no bol som rád že ma k sebe vybral. Ostasný členovia nášho týmu frflali a zazerali na mňa. Hra sa začala, a Izumo-senpai dostal loptu. Bol som najbližie ku košu, no bolo tu veľa protivníkov. V tom mi Izumo-senpai hodil basketballovú loptu. Nemotorne som ju chytil. "Tak toto dopadne." hovorili moji spoluhráči, a protivníci sa na mňa dravo vrhli. S ľahkosťou som im ušiel, otočil som sa, vyskočil a konečne, zasmečoval priamo do koša. Začul som za sebou potlesk. Pravá hra sa len začína., uškrnul som sa.
Vyhrávali sme 30:6 a zostávalo posledných 5 minút do konca, pretože vždy telocvičnu opúštame 5 minút pred zvonením. Znovu som od Izuma dostal loptu. Dribloval som, a zvuk lopty narážajúcej o podlahu sa mi vlieval do uší. Rozbehol som sa proti protivníkom. Znovu som sa im vyhol. Moje nohy sa radostne odlepili od zeme, pripravil som sa na smeč, keď v tom sa pri mne objavil jeden protivník. Ja som hodil loptu, no on ju odrazil a silno ma sotil. Ja som padol na zem a bolestivo som sa odkotuľal do rohu. Cítil som ako mi začali brnieť prsty. Svet sa premenil na rôznofarebnú hmlu, ktorá sa premenila na temnú bezodnú dieru. "Kazumi!" začul som v dialke Izumov hlas.

*Izumo*
Kazumi sa nehýbal. Chalan čo ho sotil nám dal kôš, no mňa to vôbec nezaujímalo. Podišiel som ku Kazumimu. Mal zavreté oči. "Kazumi?" oslovil som ho. Neodpovedal mi. Jemne som sa ho dotkol. Stále nič. Moje obavy vyvrcholili. Zobral som ho do náručia. "Kazumi! Kazumi, preber sa!" mykal som ním. Telocvikár a moji spoluhráči okamžite pribehli. "Dýcha? Má pulz?" spýtal sa telocvikár. Prikývol som. "Dones vodu." povedal telocvikár Masashimu. Zazrel som chalana, ktorý sotil Kazumiho. Jemne som ho položil na studenú podlahu, a nahnevane som sa rozbehol. "Si ty idiot?!" zvrieskol som na neho. "Čo sa len tomu slabochovi može stať?" povedal s úškrnom. Rozzúrene som mu vrazil päsťou do nosa.Chalan sa zatackal a z jehl nosa začala tiecť krv. "Ty idiot!" rozzúrene na mňa zazrel. Ja som ho odignoroval, a podišlel som znovu k bezvládnemu Kazumimu. Mal tak krásne nežnú tvár. Otvoril oči a ja som sa zľakol. "Kazumi si v poriadku?" spýtal sa ho telocvikár. On len prikývol a posnažil sa posadiť, no ja som ho zatlačil speť na podlahu. "Lež." usmial som sa.

Dark Changes-8

19. listopadu 2015 v 16:38 | Akira-san |  Dark Changes
Tu je kapitola 8 Dark Changes. Mám pocit že to tu pridávam zo strandy
Kapitola 8
*Nami*



Pomaly som otvorila oči a položila si ruku na čelo, kde som nahmatala hrču.

,,Čo sa to stalo?" spýtala som úplne ticho.

,,Nami?!" spýtal sa niekto a ja som pootočila hlavu. Yuki sedela vedľa mňa s tak trochu úľavným pohľadom.

,,Čo sa stalo?" spýtala som sa hlasnejšie.

,,Neviem," priznala sa a sklopila hlavu. ,,Ale jedno je isté. Tam vonku je Akira a my ju musíme nájsť,"

,,Prečo? Sme len ľudia. Veď sa pozri na mňa! Nič som proti nim nezmohla! A čo by sme mohli spraviť my dve? Ani ja a ani ty nevieme bojovať tak dobre, aby sa im ubránili!"

Sklopila hlavu.

,,To je pravda, ale ja som ťa nikdy nežiadala, aby si išla so mnou. Idem sama. S tebou, alebo bez teba!"

,,Úplne si sa zbláznila! Sama?! Tak to nie!" postavila som sa. ,,Idem s tebou!"

,,Takto sa mi to páči!" zasmiala sa Yuki a ja som zavrčala.

O toto jej šlo...

,,A kde sú ostatní?" prešla som rýchlo na inú tému.

,,Veľká väčšina je mŕtva, no tí, čo prežili sa roztrúsili po lese v panike, že ich to zabije a tí, ktorí mali viac rozumu sa ukryli tu. Tak, aby ich niko nenašiel." povedala a ja som videla, že medzi senom a inými vecami sú naši spolužiaci.

,,Tak teda dobre. Kde mám veci?" spýtala som a Yuki ukázala na malý batoh, ktorý bol v rohu miestnosti.

,,To je jediné, čo sme našli."

,,Nevadí," postavila som sa a zobrala som si ho. ,,Jediné, čo potrebujem je toto!" vykríkla som a vytiahla som dve menšie zbrane.

,,Ua! Ty máš zbrane!? Legálne alebo ilegálne!?"

,,Legálne, neboj. Mám aj zbrojný preukaz!" uškrnula som sa a zbraň som jej hodila. ,,Bude sa to hodiť," žmurkla som na ňu. Nervózne sa na tú zbraň pozerala.

,,Prečo ju tu máš?"

,,Ak by ma napadol medveď, tak to povedal otec, a teraz," hodila som po nej bundu a tú svoju som si obliekla. ,,Ideme hľadať Akiru!" prikývla a rýchlo sme vyšli zo stodoly, ak sa tá zrúcanina dala tak nazvať.

The key of Amel

14. listopadu 2015 v 14:32 | Akira-san
Tak tu je v poradí druhý plánovaný príbeh. Dúfam že sa vám táto krátka ukážka bude páčiť.

The key of Amel
Príbeh:
Po chodbe sa ozývalo klopkanie ženských topánok. Viem že ísť tam a spoznať ich nebude vôbec tažké. Steny pôsobili temne, ako vždy keď tadeto idem. Má to tú svoju pravú atmosféru. Zastala som pred tmavými dverami, jedinou poslednou prekážkou. Napravila som si svoje obtiahnuté červené šaty s veľkým výstrihom. Vstúpila som do žiarivej miestnosti zladenej do hnedo-zlata. V strede stáli traja muži. Traja neschopno vyzerajúci muži. "Toto je Amel, váša nová vodkyňa." povedal Dr.Tito. Mala som chuť mu hodiť bombu do jeho vysmiateho ksichtu. Obrátila som sa na svojich nových spolubojovníkov. "Naša prvá misia začína za dve hodiny. Do vtedy sa oblečte, najedzte a rozlúčte s vašimi rodinami. Je možné že to neprežijete." povedala som a odišla. "Toto bude zaujímavé. Možno stretneme aj Keya." uškrnula som sa. Musím si dať hlavne túto otrasnú parádu zo seba dole.

Plánovaný počet kapitol: -
Očakávanie 1.Kapitoly: Za 3 až 4 týždne.

Žánry: Bojové, poapokaliptické, únos, záhady, špeciálne schopnosti

Cat

13. listopadu 2015 v 17:01 | Akira-san
Tak toto je prvý oficiálne plánovaný príbeh. Do tejto rubriky budem dávať príbehy alebo poviedky na ktoré sa môžete v blízkej budúcnosti tešiť.


Cat
Príbeh:
Všetko sa začína jednou párty u mojej kamarátky Yoru. Medzi ostatných ľudí veľmi nezapadám, a tak stojím v kúte a užívam si chladný drink. Zrazu sa strhne bitka a medzi dvoch chalanov skočí Yoruin starší (sexi) brat. Bitkou sa párty náhle skončí, a ja jediná neviem ako sa dostanem domov. Yoruin brat sa ponúkne a odvezie ma ku môjmu domu. Vystúpim z auta a kvôli poďakovaniu mu zakývam. On sa len usmeje a odýde. Myslela som si ze ho vidím posledný krát, keďže škola za tri dni končí, a moja cesta s Yoru sa rozchádza.
To som si myslela do vtedy ako prišla tá čudná biela obálka.

Plánovaný počet kapitol: -
Očakávanie 1.Kapitoly: -

Dark Changes-7

8. listopadu 2015 v 11:11 | Akira-san |  Dark Changes
Je tu magická siedma kapitola spoločného príbehu Dark Changes. Taktiež je to zatiaľ najdlhšia kapitola na tomto blogu. Mám pocit že to nikto nečíta, tak prosím komentíky. Túto kapitolu som napísala ja, dúfam že sa vám bude páčiť. Je aj venovaná Yuki, jednej zo spoločných autorov tohto príbehu. Užite si to.
Kapitola 7

*Akira*

Do očí mi udrelo moje vytúžené svetlo, ktoré svietilo na biely stôl s okovami v rohoch. Muž, ktorý ma sem doprevadil, ma ťahal dopredu. Protestovala som tak, že som sa zaprela nohami o drsnú skalnatú podlahu. Jeho sila bola obrovská. Stále sme sa približovali viac k stolu. Nemalo zmysel viac sa brániť. Nič som aj tak proti nemu nezmohla. On je dospelý a silný muž.
Už ani neviem ako som sa ocitla na stole. Ruky a nohy mi upevnil studenými okovami, a do úsť mi vložil niečo mäkkšie. Zrazu som uvidela tisícky očí a tvárí v maskách. Začula som otvorenie mohutných dvier a kroky. Nad sebou som zazrela muža v maske a bielom lekárskom plášti. Okolo môjho stola sa postavili ľudia v čiernofialovom oblečení a v rukách zvierali tmavofialové náhrdelníky. Pozerala som sa do šedých očí doktorovi, ktorý stál nadomnou. Na rukách mal biele rukavice, a zvieral v nich striekačku so zelenou zmesou. Srdce mi okamžite začalo silno biť až v hrdle. Obrovská ihla bola čoraz bližšie k môjmu ramenu. Zacítila som ostrú bolesť v zápästí, kde mi doktor vpichol prípravok. Začalo sa mi hmlit pred očami a tlak v mojom tele sa stupňoval. Všetko ma začalo bolieť, a bolesť stále priberala na sile. Vykríkla som. Telo mi brnelo a hlava mi nehorázne treštila. Z nosa mi začala tiecť pena. Mala som pocit, že sa mi trhajú vnútornosti. Kričala som od bolesti. Prosím niekto....niekto...Pomôžte mi! Z očí mi vyhrkli slzy. Yuki...Yuki-chan! Zahráň ma! Aspoň ty! Je mi ľúto že sa naše priateľstvo rozpadlo kvôli mne, je mi ľúto že nemôžem byť kamarátka akú by si si zaslúžila. Ale...Ale prosím...Prosím daj mi druhú šancu. Sprav ma niekým, kto bude pre teba dôležitý, niekto s kým budeš mať príjemné spomienky. Prepáč mi to Yuki-chan. Umieram. Prečo? "ZACHRÁŇ MA! YUKI-CHAN!" vykríkla som. Mala som pocit že celý môj svet sa teraz rúca. Nemohla som sa nadýchnuť. Nemôžem to vzdať, nemôžem umrieť. Uvedomila som si, že ludia v tmavom s náhrdelníkmi spievajú rovnakú modlidbu ako tie bábiky. Z očí mi tiekli slzy od bolesti. Prečo práve ja? Prestala som vnímať zvuk, obraz a všetko naokolo. "Yu..ki..-chan! O...dpusť!" vysúkala som zo seba z posledných síl.
Prebrala som sa na lúke plnej žiarivých kvetov. Na sebe som mala biele jednoduché šaty. Nikto tu nebol. Od chrbta na mňa fúkal jemný teplý vánok, ktorý ohýbal hlavy rôznofarebným kvetinám. Kde to som? Pozrela som sa na oblohu a slnko bolo v smere západu. Rozhodla som sa že pôjdem za ním. Kráčala som opatrne, aby som neublížila žiadnej kvetine. Slnko sa pomaly približovalo k krvavému obzoru lúky. Ako keby som chodila po jednom mieste vkuse dookola. Slnko zapadlo a od chrbta mi prichádzala temnota noci a hviezdy. Stále som pokračovala za zostávajúcimi kúskami slnečného svetla. Zlom sekundy pred tým ako slnko zapadlo, som stupila do vzduchu, do prázdnoty. Do studne. Začala som padať do temnoty studne. Uvidela som ako slnko zapadlo, hviezdy ako perličky žiariace na tmavej nočnej oblohe spoločne s veľkým okrúhlym mesiacom. Čo sa to dnes stalo? Je to všetko moja chyba. "Yuki-chan, odpusť mi!" šepla som do tmy.
Prebrala som sa v mäkkej posteli. Bol to všetko len sen? Som speť na chate? Pravda však bola opakom. Pozrela som sa do jedného z mnoha okien v tejto podivuhodnej a tmavej miestnosti. Práve vychádzalo slnko. "Už si hore. Je prekvapivé že si to prežila." začula som mužský hlas, ktorý mal čudestné zafarbenie. Obzrela som sa. Na kresle sedel muž v obleku zladenom od bielej po čiernu s rôznymi otienmi šedej. Zdvihol hlavu a pozrel sa mi do očí. Mal chladné prenikavo hlboké čierne oči a sivé dlhšie vlasy. Tipla by som ho na 17-18, no aj tak vyzerá dosť mužne. "Kto...?!"zasekla som sa, lebo som si uvedomila zmenu farby môjho hlasu. "Volám sa Haku, obleč sa! Máme naponáhlo." povedal, postavil sa a odyšiel z miestnosti. Postavila som sa, a podyšla som k veľkému zrkadlu. Takmer som prestala dýchať od hrôzy, keď som sa uvidela. Tvár som mala šedú lesklú a perfektnú ako bábika, veľké oči, upravené vlasy. Celá som bola šedá, moje oči boli čierne, nezmenili sa. Moje vlasy už neboli riedke a rovné, ale husté a vlnkavé. Na kresle som zazrela oblečenie. Boli to dlhé volánikové šedé až čierne šaty. Napchala som sa do nich, a bola som prekvapená, keď som zistila, že mi perfektne sadnú.
S Hakuom sme prešli do druhého paláca. Topánky boli strašne nepohodlné, a preto som občas spadla. Vošli sme do mramorovej sály. Na veľkom čiernom tróne sedela pribratá žena s dlhými vlasmi a rohami. "Ahoj, moja maličká. Ako sa voláš?" spýtala sa ma milo. "Akira." odvetila som jej. "Tak Akira-chan, ja som od teraz tvoja nová matka, ktorá ta bude z celého srdca milovať. Spravila som z teba úžasné stvorenie ako sme my všetci, ľudského Sakuzena, bytosť požierajúcu ľudské duše." povedala s obrovským úškrnom. Moje srdce asi vynechalo jeden úder. "Ale ja mám mamu! Aj kamarátov! Nemôžete mi to všetko zobrať! NEMÁTE NA TO PRÁVO!" skríkla som. "Tvoji kamaráti sú mŕtvy. Poslala som tam mojich verných psíčkov. A naopak, mi to právo máme, sme totiž nezastaviteľní."odporne sa na mňa usmiala. Mala som pocit, že som všetko stratila. Yuki-chan, Nami-chan, Pomóc!