Říjen 2015

Dark Changes-6

31. října 2015 v 11:26 | Akira-san |  Dark Changes


6. Kapitola
*Yuki*
,,Dopekla, Nami!" kričala som na ňu, kým som sa uhýbala obrovským vlčím monštrám. Ich pazúre mi vytvárali dlhé šrámy na tvári, predlaktiach a bruchu. Ja som mala v jednej ruke dlhú palicu a druhou som sa pridŕžala stromu. Silami som bola na konci, no musela som ochrániť Nami. Stále sa nezobúdzala, čo mi robilo veľké starosti. Jeden veľký vlk sa ku mne priblížil a chystal sa na útok. Zaujala som bojovú pozíciu, no nohy ma ledva počúvali.
Odrazil sa mohutnými nohami a skočil. Asi meter odo mňa sa zastavil a pohľady sa nám stretli.
Jeho obrvské smaragdové oči svietili v mesačnom svetle a vytvárali ilúziu ničoty a prázdna.
Zhlboka som sa nadýchla, no nedokázala som sa pohnúť.
V jeho očiach bolo niečo ľudské...
,,Čo si?" zašepkala som. Vlk zažmurkal a odtiahol sa. Otvoril tlamu, v ktorej sa ukrývali ostré tesáky a hýbal ňou, akoby chcel niečo povedať, no namiesto toho z neho vyšlo silné zavytie podobné plaču.
So strachom som o krok ustúpila a svoju predošlú otázku trpko oľutovala. Ako ma mohlo napadnúť,že v tejto beštií je niečo ľudské?! Asi som vymäkla, pomyslela som si a zahnala sa na neho palicou, no netrafila som. Slzy vyčerpania a strachu sa mi kotúľali po tvári, no trhnutím ruky som si ich zotrela.
,,Neviem čo si, no nám ubližovať nebudeš!" zakričala som a rozbehla sa na neho. Jeho ,,kolegovia" zrejme zdrhli už dávno, len som si to nevšimla.
Bežala som oproti nemu, no on sa ani nepohol. Ranné lúče mu osvetľovali striebornú srsť. Hľadel na mňa a vyzeralo to, akoby sa usmieval.
Na malú chvíľu som zaváhala, no pevne som stisla palicu a vrazila mu ju rovno do srdca. Silno zakňučal, no bolo to niečo ako znak úľavy.
Padol k zemi a jeho telo sa začalo meniť v prach. Posledné zvyšky prachu sa mu vzniesli okolo ucha a začula som jemné zašepkanie.
,,Ďakujem!" hovoril.

Dark Changes-5

31. října 2015 v 11:21 | Nami |  Dark Changes
Tu je piata kapitola Dark Changes. Mám pocit že to nikto nečíta Plačící




5. Kapitola

*Nami*
J a Yuki sme celé triasli od zimy a ja som myslela, že mi telo primŕza k pyžamu.
,,S-si v por-iadk-u?" dostala zo seba Yuki, hoci vyzerala horšie, ako ja.
,,T-ty sa máš, čo ozývať…" povedala som a pozrela som sa pred seba. ,,Už sme skoro tam." povedala som a Yuki zrýchlila.
Po chvíľke sme sa do stodoly vedľa chaty a vošli sme dnu.
,,Haló!" zakričala som a niekoľko našich spolužiakov vyšlo spoza vecí, čo tam boli.
,,Yuki! Nami! Ste v poriadku!? Och! Obe ste ľadové! Na! Tu máte nejaké oblečenie!" povedal niekto… neviem kto.
Rýchlo som prezliekla a Yuki tiež. Kývla som na ňu a ona mi kývnutie oplatila.
,,Ideme pohľadať Akiru! Tak tu zostaňte!" zavelila som a nás nebolo.
Spoza nás sa ozval šuchot. Rýchlo som sa otočila, no niečo ma strhlo nabok.
,,Sakra! Do riti!" zanadávala som a stiahla som k sebe Yuki.
,,Čo to je!?"
,,V-vlci?" povedala som.
,,Nie! Je to rýchle a hrozne divné! Ako…"
,,Démon." dokončila som.
Krátko to zavrčalo a ja som sa postavila, s kameňom v ruke. Zahnala som a hodila ho po ňom. Asi to bolo dosť silné, keďže sa mu na hlave spravil poriadny krvavý škrabanec.
,,Yuki! Hádž po nich všetko, čo nájdeš!" prikývla a obidve sme hádzali. Ak by sme neboli v smrteľnom nebezpečí, asi by som bola povedala, že je to zábava, ale teraz…
Keď sme ich viac-menej zastavili, bežali sme hlbšie do lesa. Zrazu ma to chytilo za nohu a stiahlo na zem.
,,Nie! Dosť! Pusť ma!!!!" kričala som a ono ma to silno hodilo o skalu. Začala som pomaly, no iste strácať vedomie…

Dark Changes-4

25. října 2015 v 16:13 | Akira-san |  Dark Changes
Máme tu štvrtú kapitolu Dark Changes- spoločného príbehu s blogom Yuki a Nami. Túto kapitolu som napísala ja, dúfam že sa vám bude páčiť.


4. Kapitola

*Akira*

Všade bola čierno čierna tma, a ja som si nevidela ani na špičku nosa. Od zimy mi drkotali zuby. Cítila som chlad až v kostiah, pretože tenké pyžamo ho prepúšťalo. Myslela som že na mne narástli malé cencúle. Ruky som mala ešte stále zviazané za chrbtom. Sedela som na drsnej zemi v nejakom rohu.Po chvíli si moje oči privikli na tmu, a ja som vedela rozoznať nepatrný obrys dvier. Zacítila som slabý prievan. Hlava ma strašne bolela. Začula som tiché kroky. Začala som mať strach. Nevedela som o tomto mieste nič. Začula som divné a tlmené hlasy. Veľké železné dvere sa s rachotom otvorili. Nadvihla som hlavu, a čakala som svetlo, ktorého som sa však nedočkala. Do miestnosti niekdo vošiel. Videla som len obrysy postavy, predsalen je tu poriadna tma. Postava podyšla ku mne, zblízka bolo jasné že je to muž. Silne ma chytil za krkom, postavil a sotil do predu. Začala som pred ním kráčať ako zbitý pes. Moje nohy boli doškriabané kvôli tomu že som bosá bežala lesom, no po drsnej skalnatej podlahe sa drali ešte viac. Z očí mi od bolesti vyhrkli slzy. Muž ma stále silno držal za krkom. "Kde to som?" zachrčala som pošepky, čím som preťala hrobové ticho. Počula som len kvapkanie. Bolo zjavné že sme v nejakej podzemnej chodbe. Striaslo ma. Muž mi neodpovedal. Nohy a hlava ma strašne boleni. Podlomili sa mi kolená, a ja som dopadla na chladnú zem. Muž ma znovu silno zdvihol a sotil. Kráčali sme dobrú polhodinu v tme. Vtom sme zastali a muž otvoril ďalšie veľké kovové dvere. Hneď mi do očí udrelo moje obľúbené svetlo, a ja som si ich okamžite zakryla. Svetlo svietilo na stôl s okovami v rohoch. Na sucho som prehltla. Miestnosť smrdela krvou a zvratkami. Naplo ma. Muž ma začal ťahať smerom k stolu. Srdce mi od strachu divoko bilo. Zaprela som sa boľavými nohami za protest. Čo so mnou chcú urobiť?

My vampire-4

24. října 2015 v 15:33 | Akira-san |  Owari no Seraph
Máme tu ďalšiu kapitolu Mirror Lady- príbeh bol premenovaný na My vampire. Dúfam že sa vám táto kapitola bude páčiť.



4. Kapitola- môj malý upír

Sedela som nad jeho posteľou, a čakala som kým sa zobudí. Netrvalo dlho a zachvíľu otvoril oči. "Dobré ránko." usmiala som. Upír sa ztrhol. Sadla som si na levitujúcu stoličku. "Dáš si kávičku, čajík, kakauko či krvičku?" spýtala som sa ho so žiarivým úsmevom na tváry. Do mojej levitujúcej šálky som nalievala kávu. "Eh... Emn..." vydal zo seba. Dlho rozmýšlal a tak som mu začala liať vriacu vodu na hlavu. Vykríkol. "To musí bolieť." zachichotala som sa. Nahnevane na mňa zazrel. Niekto zaklopal na drevené dvere. Upír sa zľakol. Predsa nikto nesmie vedieť že som tu, veď ani sám upír nevie čo zač som. "Čo teraz?" spýtala som sa ho. Upír si vzdychol a ukázal na posleľ. "Skry sa pod paplón." povedal tým jeho chladným hlasom, ktorý som tak strašne zbožňovala. S radosťou som zacupkala k jeho veľkej posteli zladenej do modra, a šupla som pod ťažký paplón. Rýchlo som zo seba dala dole oblečenie a hodila som ho na zem, na všetky rôzne strany aby to vyzeralo že tu cez noc mal ženu. Zachichotala som sa. "Dobré ránko, Mika-chan!" povedal hrubší mužský hlas. "Čo tu ty chceš?!" povedal chladne Mikaela. "Áááá! Zabudol si že dnes musíme ísť Z-N-O-V-U do sveta ľudí?" povedal muž. Zatiaľ čo sa oni dvaja rozprávali, ja som rozmýšlala či vlasne upíry potrebujú na prežitie kyslík, pretože som sa pod týmto paplónom začala pomaly dusiť a bolo mi teplo. "Vidím že si mal rušnú noc, M-I-K-A-chan." povedal muž. "Čože?!" povedal prekvapený Mikaela. Zábava sa nám tu práve začína. "Pozri, nie je to ženské spodné prádlo?" povedal protivne muž. "Neviem o čom hovoríš." povedal Mikaela. Začula som približujúce kroky. Niekto mi nakukol do paplóna. "Buf!" vydala som zo seba so smiechom. Fialovovlasý muž sa na mňa prekvapene pozrel. Usmiala som sa. "Sa...Sayuri obleč sa." povedal Mikaela. Ja som s radosťou opustila paplón, ktorý ma takmer udusil. Nahá som začala zbierať každý kúsok svojho oblečenia. "O hodinu prídem po teba." povedal fialovovlasý upír. "Ja chcem ísť s vami." zafunela som nahlas. Fialovovlasý upír sa usmial. "Ty si ešte nikdy nebola v ľudskom svete?" pousmial sa. Ja som zakrútila hlavou. "Oh ok." povedal fialovovlasý upír. "Lacus." povedal Mikaela chladne a zazrel po ňom. Lacus- fialovovlasý upír- ho potľapkal po pleci. "Uvidíme sa."

Dark Changes-3

18. října 2015 v 16:50 | Yuki |  Dark Changes
Tak a máme tu tretiu kapitolu spoločneho príbehu s blogom Yuki a Nami (viď. Oblíbené odkazy)- Dark Changes. Túto kapitolu napísala Yuki, dúfam že sa vám bude páčiť.

Ps: Ospravedlňujem sa že nič nepridávam, no nejak ma nekope múza Plačící


Kapitola 3

*Yuki*

,,Nami? Nami kde si?" šepkala som do tmy. Vonku panovalo až desivé ticho.
,,Tu som. A buď ticho!" začula som známy hlas. Keď si moje oči ako tak privikli na tmu, zazrela som medzi stromami žlté pyžamo s bodkami. Bola to Nami.
,,Kde sú ostatní?" spýtala som sa pošepky.
,,Myslíš tých čo prežili? Tí su buď v stodole vedľa chaty, alebo sa rozutekali do lesa."
,,Fajn. Netuším, čo sa to stalo, no mám z toho zlý pocit!" zamumlala som a zahľadela sa do lesa.
,,Poď!" zavelila som, chytila Nami za ruku a viedla ju do lesa.
,,Šibe ti? Pusť ma. Fakt tu nemienim skapať hneď prvý deň výletu! Vráťme sa k ostatným!" skríkla a snažila sa mi vykrútiť zo zovretia.
,,Na to zabudni! Budeš to musieť risknúť. Ani ja nie som z tejto situácie nadšená a najradšej by som zaliezla pod perinu, no niekde tam" ukázala som do lesa ,,je Akira a potrebuje našu pomoc!".
Nami sa zaleskli oči, no opakom ruky si ich zotrela: ,,Fajn. Poďme ju nájsť!".
Pousmiala som sa a celá prestrašená vykročila vpred. Chlad mi prenikal cez tenké tielko pyžama až pod kožu. Obláčik pary sa nám pri každom výdychu zväčšoval, čo naznačovalo stále väčšiemu poklesu teploty. Zastavila som na malej čistinke a pozrela sa na Nami. Ústa už mala modré a oči ako zo skla. Triasla sa na celom tele.
Ja som na tom nebola lepšie. Teplotu som odhadla na nejakých -15 stupňov, čo je sakra málo.
,,Ako si na tom? Mne je totiž stále väč-" nedopovedala som, lebo tmavé ticho lesa preťal hrôzostrašný výkrik. Po dlhých sekundách ozveny výkriku nastalo zase ticho.
,,Och môj bože! To znelo ako....."
,,Akira!" dokončila som a obidve sme sa ako na povel rozbehli do lesa.
Strach v tomto prípade nehral žiadnu rolu. Problém skôr bolo blúdenie. Vždy po 500 metroch sme sa ocitli na rovnakom mieste.
,,Do riti!" naštvala sa Nami a kopla do stromu.
,,Kľud! Určite ju nájdeme! Musíme len, musíme len..." hlas sa mi zasekol a zrútila som sa na zem.
,,Yuki?! Och bože, si ako kus ľadu. Pôjdeme na chatu, dáme si na seba teplejšie oblečenie a vrátime sa. Dobre?".

Dark Changes-2

11. října 2015 v 13:43 | Akira-san |  Dark Changes
Máme tu druhú kapitolu Dark Changes- spoločného príbehu s blogom Yuki a Nami (viď. Oblíbené odkazy). Túto kapitolu som písala ja, dúfam že sa vám bude páčiť.


Kapitola 2.

*Akira*

Zobudila som sa v strede čierno čiernej noci, na to, že mi treba na záchod. Nechcela som nikoho z chaty budiť, a tak som si stále hovorila že to musím vydržať. Po 20 minútach presviedčania som sa postavila z teplej postele, a išla som na záchod. Som fakt štastná že záchody na tejto chate vyzerajú ako záchody. Nie ako na chatách zo základky, tie skôr vyzerali ako diera do zeme.

Zatvorila som dvere od kúpeľne, a jemne som stiskla kľučku. Pomaly som kráčala speť na izbu. Moje kroky mi pripadali tak hlučné. Všade bolo ukrutné ticho. Po špičkách som došla až pred dvere od mojej izby. V tom sa ozvalo zavytie, ktoré mi takmer popraskalo uši. Bol to snáď výkrik do tmy alebo len zvolávanie svojho druhu? Toto zavytie mi však nepripomínalo vytie vlka. Bolo až príliž úbohé, ako keby vyla príšera. Mala som pocit že ma niekto sleduje. Srdce sa mi divoko robúchalo. Rýchlo som vstúpila do izby a zavrela dvere. Ponáhľala som sa pod perinu do tepla. Ozvalo sa ďalšie zavytie a za ním znova a znova. Bola som vystrašená z neviem akého dôvodu. Chcela som už zaspať, nech už nepočujem to strašné zavýjanie. Vtom to prestalo. Začula som hlasy, spev. Bol hlasný, no nikoho by nezobudil. Nebolo to škriekanie naopak, bolo to celkom pekné, no predsalen strašidelné. Mesiac tak žiarivo svietil. Chvíľu som mu načúvala. Podyšla som k oknu aby som ho viac počula. Uvidela som dosť hrôzostrašný úkaz. Po oblohe za sebou pochodovali čiernobiele bábiky. Pomaly som sa vzdialila od okna. "Yuki, Yuki! Zobuť sa!" potichu som šeptala. "Čo chceš?!" spýtala sa rozospato Yuki zatiaľ čo som ja budila Nami. "Niečo zlé sa deje." ukázala som na okno. "To sa ti len zdá." povedala a znovu zaspala. Vtom sa k nášmu oknu priblížila jedna bábika. Jamky po očiach mala prádzne a tiekli z nich krvavé slzy. Spievajúca bábika naklonila hlavu a do okna hodila dlhý nôž. Okno sa rozbilo a ja som vykríkla. Yuki a Nami rýchlo zdvihli hlavy. Bábika sa ku mne začala približovať. Yuki a Nami sa zdvihli z postele, schytili ma a vyšli sme z izby. "Čo to do kelu...?!" začala Nami, keď cez dvere preletel nôž a pristál v stene. Všetky tri sme sa na pozreli na seba. Každá sme otvorili dvere do inej izby aby sme pomohli našim spolužiakom. Otvorila som dvere do dievčenskej izby. Boli tam asi tri bábiky ktoré jedli moje mŕtve spolužiačky. Z úst im tiekly prúdy krvy. "Ach bože." zamumlala som a rýchlo som zavrela dvere. "Oni nechcú vstávať." vykríkla Yuki z vedľajšej chlapčenskej izby. Hneď som jej zbehla na pomoc. "Vstávajte vy idioti!!!" zrúkla som a začala som ich zhadzovať z postele. Keď sme pobudili všetkých začali sme utekať do lesa. Šprintovala som ako najviac som vedela. Zastala som. Všade okolo mňa bola tma a ja som kvôli vysokým stromom nedovidela na oblohu. Nikoho som nepočula. "Yuki?" šepla som. Odpovedou mi bolo hrobové ticho. "Yuki." zakričala som. Skúšala som to stále, no nikto mi neodpovedal. Zrazu som začula kroky. "Yu..?!" niekto mi zapchal ústa pred tým ako som to stihla dopovedať. Útočník mi začal zavezovať ruky špagátom. Metala som sa. Pustil mi ústa a ja som vykríkla. Za to mi útočník uštedril poriadnu ranu na dobrú noc.

Dark Changes-1

7. října 2015 v 19:12 | Nami |  Dark Changes
Tak, s blogom Yuki a Nami (viď. Oblíbené odkazy) sme sa dohodli na spoločnom príbehu. Každú ďalšiu kapitolu bude písať niektorá z nás. Prvá kapitola je od Nami, dúfam že sa vám bude páčiť.


1. Kapitola

*Nami*

Sedela som v autobuse pri okne a predo mnou sedeli Akira s Yuki.

,,Asi som zaspala," pomyslela som si, keď som videla, že už nie sme v meste, ale pri nejakom lese.

,,No konečne!" povedala Yuki a otočila sa na mňa. ,,Konečne si sa zobudila! Chcela som ta síce obliať vodou, ale…" moja rozospatá myseľ mi nedovolila normálne uvažovať, tak som spýtala, kde sme.

,,Za chvíľu tam budeme!" povedala Akira a usmiala sa.

Na tento výlet sme sa tešili naozaj dlho. Síce som fakt dlho presviedčala rodičov, ale podarilo sa to.

Autobus s divným zapraskaním zastavil a my sme z neho chceli vystúpiť, lebo sme sa báli, že sa rozpadne.

Keď nám učiteľka povedala pokyny a iné debiliny, vybrali sme sa na izbu. Ja som bola na izbe s Akirou a Yuki.

Ešte stále som bola trošku rozospatá, takže som sa cítila ako mŕtvola.

,,Hej, Nami," štuchla do mňa Yuki. ,,Čo sa deje?"

,,Prepáč som rozosp-" v hlave mi pristál vankúš.

,,Hahahaha!" zasmiala sa Akira, keď som sa na ňu otočila.

,,Bež." povedala som a pobrala som všetky vankúše.

,,Ajaj." povedala a keď chcela vyjsť z izby, hodila som jej vankúš do hlavy.

,,Neutekaj ako zbabelec!!!" zakričala som.

,,Vieš, ž si povedala, aby utekal," povedala Yuki a ja som do nej hodila vankúš.

,,A čo ty!? Ty nebojuješ!"

,,Nemám vank-" hodila som po nej dva vankúše.

,,Tak, poď." vyzvala som ju a skočila som po nej.

,,Ty si sprostá!!!" zakričala, keď som na nej pristála.

,,Čo už." trieskala som ju vankúšom a Akira sa dusila smiechom.

,,A ty sa nesmej!" zakričali sme obe a vrhli sa na ňu s vankúšmi v rukách.

Po dlhej "vojne", ktorú nám zatrhla učiteľka, sme rozvalili na zem.

,,Ja mám dosť." povedala som a obe mi dali za pravdu.

,,Poďme spať." povedala som.

Diplom za spriatelenie pre Queen

2. října 2015 v 18:49 | Akira-san
Nové SB

Adresa blogu: http://dream-queen17.blog.cz/

Tak a máme tu ďalšie nové SB- Queen. Jej blog je o anime, mange, doramách, k-pope atď :-) Má to tam celkom pekné. Oplatí sa navštíviť.

Ako diplpm chcela Sworld Art Online
Hádam sa páči :-)

Iluzionista-1

2. října 2015 v 17:46 | Akira-san |  Iluzionista
Máme tu nový príbeh, dúfam že sa vám bude páčiť.



Iluzionista

Kapitola 1
Iluzionista, tak sa nazýva človek ktorý, dokáže ovládať mozgom neprekonateľné ilúzie. Po celé stáročia iluzionisti slúžia kráľovskej rodine. Ich prácou je zabávať kráľa rôznymi trikmi, zastrašovať nepriateľov, či vyhrávať vojny. Iluzionistom sa môže stať iba najstarší potomok predošlích iluzionstov, pretože zdedil moc pracovať s ľudským mozgom ostatných. Každý nový najstarší potomok sa môže hlásiť u kráľa keď dovŕši 18 rokov. Existuje veľa rodov iluzionistov, no najvyžší je len jeden, a to je ten, ktorého ilúzie sa miešajú s realitou.

Po chodbách bolo počuť dupot jemných topánok. "Vaša výsosť, vaša výsosť!" kričal nízky sluha. "Áno Madrik?" spýtal sa kráľ sediaci na tróne. "Vaša výsosť, vaša výsosť..." opakoval zadychčaný sluha. Kráľ nechal Madrika vydýchať sa. "Pred dverami čaká nový potomok iluzionistov." povedal. Jeho výraz pôsobil skôr vystrašene než nadšene. "Povie sa nový iluzionista, nie nový potomok iluzionistov." opravil ho kráľ. "No ako myslíte." zafrflal si pod nos Madrik. "Tak načo čakáte, priveďte ho sem." povedal naradostený kráľ.

Je tu však jedna vec, iluzionistom sa stáva väčšinou muž.

Madrik sa o 5 minút vrátil. Za ním kráčal podivuhodný človek, jeho tvár a hlavu zakrýval veľký cilinder. "Tak, z akého rodu si môj milý?" spýtal sa ho kráľ. "Z hlavného, môj pane." odpovedal podozrivo mäkký hlas. "Od tohto dňa budeš slúžiť kráľovskej rodine namiesto tvojho otca.",kráľ sa odmlčal,"Ako sa voláš?" Iluzionista vyhodil cilinder do vzduchu, a na plecia mu spadli dlhé šedé vlasy. Cilinder chytil, poklonil sa a, odhalil svoju ženskú tvár s veľkými belasými očami. Všetci boli v šoku. "Akiya, môj pane." usmiala sa iluzionistka.

Ešte nikdy v živote sa neobjavila iluzionistka, alebo áno?