How learn to live-12

9. srpna 2015 v 18:26 | Akira-san |  How learn to live
Prepáčte že som včera nič nepridala, no bola som preč a domov som prišla až večer. Dúfam že dnešná kapitola How learn to live vám to vynahradí. Užite si ju Usmívající se




12.Kapitola
C104

"Kazuhiro kto-čo si?" spýtala som sa ho. Zastal v dverách, a otočil sa. Na tvári mal zhrozený výraz. "Nič ťa do toho." povedal a takmer odyšiel. "Kazuhiro Kiyoshi. Kto v skutočnosti si?" povedala som. Iba na mňa zlostne zazeral. "Kazuhiro Kiyoshi, Kazuhiro Kiyoshi." ,opakovala som príjemným tónom,"Kazuhiro Kiyoshi." "Buď ticho!" povedal. " Chcem vedieť prečo som tu!" vykríkla som. "To nie je tvoja starosť." povedal a odyšiel.

Takto to išlo týžden. Dlhé dni ničnerobenia. Kreslila som na bielu stenu neostrúhanou ceruzkou alebo som hrala na klavír. Cítila som sa ako vo väzení, a cnelo sa mi za rodinou a kamarátmi. Kazuhiro mi nič nechcel vysvetliť. Vždy keď som sa ho spýtala tú otázku, odpovedal mi tú istú odpoveď. Posledné dni mi bolo dosť ťažko. Neviem čo mi je, a Kazuhiro mi to nepovie. Musela som si dať prestávku. Na sebe som cítila únavu a niečo zlé. Ľahla som si do postele a zaspala som.
Zobudila som sa úplne malátna, bolo mi dosť zle. "Seina. Seina počuješ ma?" začula som Kazuhirov ľadový hlas. Zdvihol mi viečko, a zasvietil mi do oka. "Čo mi je?! Vlasne to je jedno. Aj tak to nie je moja starost." zamumlala som nahnevane. Obrátila som sa mu chrbtom. "Umieraš." povedal. Prvý krát mi odpovedal na moju otázku. "Tak za mnou prídeš len keď umieram?!" povedala som. V hlase mi bolo zračiť smútok a sklamanie. "Choď preč." povedala som. "Seina." povedal a chytil ma za plece. "Chcem ísť domov." zamrmlala som. "Nemôžeš." "Prečo?" zakričala som. "Bez teba umriem ja." povedal. "Čože?!" povedala som nechápavo. "Je čas aby som ti to všetko vysvetlil. Ale najprv sa napi." povedal a podal mi hrnček plný krvy. "Koho krv je to?!" spýtala som sa vystrašene. "Moja. Pomôže ti to." Zhrozene som sa pozrela do pohára. "Nazdravie." povedala som si. Pohár som vypila až do dna. Striaslo ma, a v ústach som zacítila kovovú pachuť. "Blé." zazrela som na Kazuhira. "No tak. Hmm. Kde začať?",mudroval,"Moje pravé meno je C104, a nepocházdam z tejto planéty. Na našej planéte nežijú ľudia ako tu, tam žijú pripútaní k batériam, nič nejedia a spánok poznajú len deti do jedného roku. U nás nesvieti žiadne slnko, nie je tam tráva, stromy, obloha, nie sú tam dokonca ani mraky či dášt. Povrch je zo strieborne-fialového prachu, a nachádzajú sa tam skaly, z nich sa stavajú domy. Ľudia sa dožívajú sa maximálne 50 rokov. Prišiel som sem aby som vypestoval plodiny a ich semená doniesol na moju planétu, aby sa zistilo či aj naša planéta ešte má úrodnosť. Niekedy dávno v minulosti boli vojny s chemickými zbraňami neuveriteľnej úrovne. Hovorí sa, že vedci vynašli chemickú látku, alebo skôr bombu, čo dokázala zničiť svet. A presne to sa stalo. Kvôli bojovnej ľudskej povahe.", odmlčal sa,"Ale späť k mojej misií. Ako som už povedal, ľudia na našej planéte sú pripútaní k batériám, a bez nich nemôžu prežiť. Na misie sa batérie nedávajú, lebo energie je málo, a preto som si musel jednu vytvoriť. Živím sa z tvojej životnej energie, ty si moja batéria. A prežiješ iba ak budeš piť moju krv." Sedela som tam, vystrašená ako malý králik v pasci, a presne to aj teraz som.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Akarui Akarui | E-mail | Web | 18. února 2016 v 14:38 | Reagovat

Uff... mne sa zdá, že to bude už mesiac odkedy Seina nebola v škole, nikomu to nebude ani trochu podozrivé? Myslím, že by na tom mali nejako zapracovať.. ale... hm... toto je naozaj zaujímavý vývoj situácie, v podstate mu ide o dobrú vec.. len nevie, ako by sa mal správne správať..

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama