Srpen 2015

Chceš byť SB?

19. srpna 2015 v 17:28 | Akira-san
Chceš byť sb?
Tak vyplň toto ↓

1. Názov vášho blogu (napr. môj je: Welcome to my world)
2. Na čo je váš blog zameraný?
3. Aká je adresa vášho blogu?
4. Akú chcete prezývku?

Nepovinné:
5. Chcete diplom? Ak hej, tak aký?
6. Vaše pohlavie?

Odpovede píš do komentov.

Diplom za spriatelenie pre Yuki a Nami

18. srpna 2015 v 16:43 | Akira-san |  Diplomy pre SB
Ako môžete vidieť, máme tu prvé Sb. Je to blog mojich dvoch dobrých kamarátok, a je hlavne zameraný na poviedky. Píšu pekne, oplatí sa pozrieť Mrkající

Adresa blogu: http://nami-a-yuki.blog.cz/

Ako diplom chceli Strengh z Black Rock Shooter

My vampire-3

18. srpna 2015 v 16:22 | Akira-san |  Owari no Seraph
Tak po dlhej dobe tu máme dalšiu kapitolu. Dúfam že sa vám bude páčiť.

3.kapitola- zmluva

Upír sklopil zbraň. Vyzeralo tak že premýšľa. "Čo za to budeš chcieť?" povedal. "Ešte neviem." zachichotala som sa. "Ja ti na to neskočím, príšera." povedal a rozzúrene sa zahnal mečom. Neminul, no meč cezomňa ľahko preletel. Vystrašene sa pozrel do modrých kruhov na mojej tvári, čo mali byť oči. "Budem ti dobre slúžiť." zašeptala som. Tie slová ma ubíjali. "Nechcem tvoju pomoc. Vypadni!" Ale ja chcem tvoju dušu, pomyslela som si dravo. Nepohla som sa z miesta, nemala som prečo. Stále ho chcem získať, aj to urobím. "Povedal som zmizni!" zakričal a zase sekol mečom. Všetko bolo bezvýsledne. "Nedokážeš ma ani zabiť, tak ako chceš získať Yua?" zachichotala som sa. Nenávistne sa na mňa pozrel. "Si slabý, nechceš piť ľudskú krv, a preto piješ krv Krul, chcel si zničiť Yuovu novú rodinu aby išlel s tebou, no nepodarilo sa ti to. Bez Krulinej krvy nemôžeš prežiť. Tak je to, nie?" ,zachichotala som sa,"Potrebuješ ma." "Budeš mi pomáhať kým nedosiahnem svoj cieľ?" spýtal sa, a ja som prikývla. "Za odmenu za tvoju pomoc, si zoberieš niečo z môjho tela." Znovu som prikývla. "Beriem to." povedal rozvážne. "Huh? Čože?" povedala som prekvapene. "Povedal som, že to beriem." povedal znovu. Dosiahla som svojho cieľu, tak prečo som tak vykoľajená? "Oh, jasné " povedala som, a vytiahla som malú dýku. Zobrala som jeho pravú ruku, a do dlane, blízko palca, som vyrezala pätcípu hviezdičku. Upír rýchlo stiahol ruku. Na čepeli dýku zostala kvapka krvy. Čepeľ som oblizla, a kvapku prehltla. Hviezdička na upírovej dlani začala svietiť mäkkým modrým svetlom. Upír zažmurkal. "Ako sa voláš?" spýtala som sa ho. "Hyakuya Mikalea." povedal chladne. Sadla som si na stolík, a zhmotnila som sa. "Ahoj Mika-chan, Ja som Sayuri." usmiala som sa.

Poriadok

16. srpna 2015 v 16:51 | Akira-san |  Oznamy
prepáčte že som tu nebola dlhú dobu, bola som na rodinnom výlete. Rozhodla som sa na blogu spraviť menší poriadok. Všetky poviedky sú rozdelené do podrubrík. Dúfam že tu potom lepšie vyznáte Usmívající se

How learn to live-13

10. srpna 2015 v 18:00 | Akira-san |  How learn to live
Táto kapitola je spomienková a netýka sa deja, ale to dúfam nevadí. Usmívající se




13. Kapitola
Z999

Všade boli vojaci, a stále prichádzali noví. "Čo tu robia?" bolo počuť z každého kúta. V jednom stála mama s dieťaťom. Bol to zhruba šesť ročný chlapček. Na pódium vystúpil vysoký nabúchaný chlap s vyholenou hlavou. "Dobrý deň.",prehovoril," Keďže naša drahá planéta stráca energiu aby mohla živiť nepotrebných ľudí, náš drahý prezidnent sa rozhodol že vás budeme musieť odpojiť." V dave nastal hlasitý šum. "Ale my nechceme zomrieť!" "To je nefér!" ozývalo sa. "Máte desať minút aby ste sa rozlúčili s vašimi rodinami a vyriešili rodinné spory." povedal vojak. Ľudia sa okamžite rozbehli za svojimi blízkymi. "Miláčil keď nastane chaos musíš utekať a skryť sa. Nezaujímaj sa o maminku. Maminka ťa vždy ľúbila najviac." povedala matka svojmu šesť ročnemu bielovlasému synovi. Podala mu vrecúško s neznámou tekutinou. "Šetri si to. Dobre?" povedala. Chlapček jej prikývol. "Maminka? Budeš utekať so mnou že?" spýtal sa chlapček. "Áno. Posnažím sa." povedala jeho matka. Vojak začal odpočítavať. Matka silno objala svojho syna. "Maminka ťa veľmi ľúbi. Na to nezabudni." povedala so slzami v očiach. "Aj ja teba veľmi ľúbim." povedal chlapček. Mama mu dala bozk na líce. "NULA!" zakričal vojak. "Bež zlatko. Neobzeraj sa! Sbom!" povedala matka. Ako povedala tak sa aj stalo, všade zavládol chaos. Ľudia sa rozutekali ns rôzne strany, a vojaci ich pustili. Veď aj tak ďaleko bez energie nedobehnú. Bežal aj malý bielovlasý chlapček. Utekal do skalnatého lesa. Vojaci no nechali nech si uteká. A tak bežal. Našiel si jaskynku, v ktorej ho nenájdu, s presným výhľadom na pódium a okolie. Vtom tam zazrel jeho matku. "Mami." vydralo sa mu z hrdla. Matka sa na neho usmievala, a poslala mu vzdušný bozk. On jej ho opätoval. Matke zmyzol úsmev z tváre a mŕtva spadla na prašnú zem. "Mami." rozplakal sa chlapček. Zaliezol viac do jaskyne, aby ho nikto nevidel či nepočul.
Teraz ho čakal život čakania kým sa mu neminú zásoby každý deň si odsrkával kvapku. Dni plynuli ako mesiace. Nikdy nevedel či je ráno alebo večer. Predsa tam slnko nie je. Každý deň bol rovnaký, až na jeden. Na deň keď sa mu minuli zásoby. "Maminka zachvíľku sa stretneme." povedal. Čakal smrť do piatich minút, no smrť neprichádzala a neprichádzala, až bol chlapček taký vyčerpaný že uvidel svetlo. To je svetlo smrti, pomyslel si. Usmial sa, zavrel oči a poddal sa únave. Jeho biela hlavička klesla do fialového prachu. "No ty vole. Tu je decko so zásobami na dva týždne." ozval sa hlas. Boli to dvaja vojaci. Podyšli k nemu. "Žije ty vôl." povedal jeden vojak. "No ty vole! To vážne? Čo s ním? Zbrane nemáme, nechať ho tu?" povedal druhý. "Nie. Donesieme ho poručíkovi."
"Pane, to dieťa prežilo dva mesiace so zásobami na dva týždne. Nie je žiadna možnosť ako si mohol ušetriť energiu na takú dlhú dobu." povedali vojaci. Chlap, ktorý sedel za stolom, sa na nich pozrel. "Čo tu ešte robíte? Zaneste ho do ošetrovne." povedal.

Chlapček sa prebudil v posteli, pripojený na veľkú batériu. Bol zmätený. "Ahoj. Ako sa voláš?" prihovoril sa mu postarší muž. "Nejdem sa s vami rozprávať. Zabili ste mi maminku!" povedal nenávistne chlapček. "Ja som ten rozkaz nevidal. Mrzí ma to, no slabší musia padnúť na úkor silnejších." povedal chlap agresívnym tónom. Tým chlapčeka umlčal. "Ako sa voláš?" spýtal sa ho znovu. "Z999." odpovedal mu chlapček. "Dobre. A koľko máš rokov?" "Šesť." "Dobre Z999. Bol si prihlásený do vojenskej školy." povedal. "Prečo?" "Lebo si silný.",povedal muž," Moje meno je B496 a tvoje nové meno bude C104. Zajtra sa hlás v hlavnej hale. Budem tam na teba čakať." povedal B496.

How learn to live-12

9. srpna 2015 v 18:26 | Akira-san |  How learn to live
Prepáčte že som včera nič nepridala, no bola som preč a domov som prišla až večer. Dúfam že dnešná kapitola How learn to live vám to vynahradí. Užite si ju Usmívající se




12.Kapitola
C104

"Kazuhiro kto-čo si?" spýtala som sa ho. Zastal v dverách, a otočil sa. Na tvári mal zhrozený výraz. "Nič ťa do toho." povedal a takmer odyšiel. "Kazuhiro Kiyoshi. Kto v skutočnosti si?" povedala som. Iba na mňa zlostne zazeral. "Kazuhiro Kiyoshi, Kazuhiro Kiyoshi." ,opakovala som príjemným tónom,"Kazuhiro Kiyoshi." "Buď ticho!" povedal. " Chcem vedieť prečo som tu!" vykríkla som. "To nie je tvoja starosť." povedal a odyšiel.

Takto to išlo týžden. Dlhé dni ničnerobenia. Kreslila som na bielu stenu neostrúhanou ceruzkou alebo som hrala na klavír. Cítila som sa ako vo väzení, a cnelo sa mi za rodinou a kamarátmi. Kazuhiro mi nič nechcel vysvetliť. Vždy keď som sa ho spýtala tú otázku, odpovedal mi tú istú odpoveď. Posledné dni mi bolo dosť ťažko. Neviem čo mi je, a Kazuhiro mi to nepovie. Musela som si dať prestávku. Na sebe som cítila únavu a niečo zlé. Ľahla som si do postele a zaspala som.
Zobudila som sa úplne malátna, bolo mi dosť zle. "Seina. Seina počuješ ma?" začula som Kazuhirov ľadový hlas. Zdvihol mi viečko, a zasvietil mi do oka. "Čo mi je?! Vlasne to je jedno. Aj tak to nie je moja starost." zamumlala som nahnevane. Obrátila som sa mu chrbtom. "Umieraš." povedal. Prvý krát mi odpovedal na moju otázku. "Tak za mnou prídeš len keď umieram?!" povedala som. V hlase mi bolo zračiť smútok a sklamanie. "Choď preč." povedala som. "Seina." povedal a chytil ma za plece. "Chcem ísť domov." zamrmlala som. "Nemôžeš." "Prečo?" zakričala som. "Bez teba umriem ja." povedal. "Čože?!" povedala som nechápavo. "Je čas aby som ti to všetko vysvetlil. Ale najprv sa napi." povedal a podal mi hrnček plný krvy. "Koho krv je to?!" spýtala som sa vystrašene. "Moja. Pomôže ti to." Zhrozene som sa pozrela do pohára. "Nazdravie." povedala som si. Pohár som vypila až do dna. Striaslo ma, a v ústach som zacítila kovovú pachuť. "Blé." zazrela som na Kazuhira. "No tak. Hmm. Kde začať?",mudroval,"Moje pravé meno je C104, a nepocházdam z tejto planéty. Na našej planéte nežijú ľudia ako tu, tam žijú pripútaní k batériam, nič nejedia a spánok poznajú len deti do jedného roku. U nás nesvieti žiadne slnko, nie je tam tráva, stromy, obloha, nie sú tam dokonca ani mraky či dášt. Povrch je zo strieborne-fialového prachu, a nachádzajú sa tam skaly, z nich sa stavajú domy. Ľudia sa dožívajú sa maximálne 50 rokov. Prišiel som sem aby som vypestoval plodiny a ich semená doniesol na moju planétu, aby sa zistilo či aj naša planéta ešte má úrodnosť. Niekedy dávno v minulosti boli vojny s chemickými zbraňami neuveriteľnej úrovne. Hovorí sa, že vedci vynašli chemickú látku, alebo skôr bombu, čo dokázala zničiť svet. A presne to sa stalo. Kvôli bojovnej ľudskej povahe.", odmlčal sa,"Ale späť k mojej misií. Ako som už povedal, ľudia na našej planéte sú pripútaní k batériám, a bez nich nemôžu prežiť. Na misie sa batérie nedávajú, lebo energie je málo, a preto som si musel jednu vytvoriť. Živím sa z tvojej životnej energie, ty si moja batéria. A prežiješ iba ak budeš piť moju krv." Sedela som tam, vystrašená ako malý králik v pasci, a presne to aj teraz som.

How learn to live-11

6. srpna 2015 v 19:38 | Akira-san |  How learn to live


Tak a je tu ďalšia kapitola How learn to live.Zajtra musim napisať novú, lebo už nič nemám skryté v rukáve Smějící se Tak si užite túto kapitolu. Dúfam že do zajtra niečo napíšem. Ak nie tak sa veľmi ospravedlňujem!

11. Kapitola
Záchvat

Zobudila som sa o šiestej ráno. Ani som sa nedotkla Kazuhirovho obedu. Lenže teraz mám neukrutný hlad, až ma z neho bolí brucho. Do úst som zobrala prvé sústo. Nechutilo to až tak zle, ale ani dobre. "Hlad je najlepší kuchár." zamumlala som. Dvere sa otvorili. Stál v nich Kazuhiro. "Už si hore?" spýtal sa prekvapene. "Tvoje jedlo je odporné." povedala som otvorene a do úst som si vkladala posledné sústo. Zasmial sa. "Chcem ísť domov." zamumlala som. Kazuhiro si sadol na posteľ, na ktorej som sedela, a začal sa mi pozerať do očí. Bol fakt blízko. Prehltla som. "Bolo to fakt hnusné." konštatovala som. Zase sa usmial. "Môžem tvoje zápästie?" spýtal sa. Otrčila som mu zápästie. Jemne ho chytil a otočil dlaňou hore. Z vrecka vytiahol striekačku s veľkou ihlou, a pretrepal ju. "ANI NÁHODOU!" zahrmela som. Tahala som zápästie naspäť ku mne. "Toho ti pomôže prekonať záchvat. Je to už posledná dávka. Viac už nepotrebuješ." povedal. Stále som však trhala moju ruku naspäť. "Pozri záchvat ti má začať za 15 minút a zložka má byť v tebe minimálne 5 minút pred tým ako ti to začne. Chápeš?" vysvetloval, no ja som sa aj tak nedala. Tresla som ho tanierom po hlave. "Auč!" Lenže on stále neprestal presviečať. "Máš 5 minút. Už musíš." povedal takmer vystrašene. Stále som pištala NIE NIE a PUSTI MA! Potiahol moju ruku, priblížil sa tak že sme sa dotýkali nosmi, a pobozkal ma. V tom istom momenti mi aj pichol injekciu. Lenže o to som sa nestarala. Teraz, ja a on. To bolo jediné, čo svietilo v mojej mysli. Po chvíli som prerušila náš bozk. Zakryla som sa paplónom až po uši, a otočila som sa mu chrbtom. Tvár mi horela červeňou. Potíšku som sa zachichotala. Kazuhiro si zatiaľ sadol za klavír, čo bop v izbe, a hral. Načúvala som mäkkej hudbe. Vtom ma ohlo v kŕči. Bola to ukrutná bolesť. Mikalo mi telom, a ja som sa márne snažila nadýchnuť. Rozhodne to však bolelo menej než predtým. Zachvíľu kŕče povolili, a ja som sa prudko posadila. "Chce sa mi vracať!" zachrčala som. Kazuhiro mi pod bradu strčil misku. Keď to všetko skončilo, poutierala som sa vreckovkou, a ľahla som si. "Musím to ísť vyliať. Vrátim sa." zamumlal. Za desať minút sa vrátil. Hrala som že spím. Na môj nočný stolík položil novú, čistú misku. Keď už odchádzal, zdvihla som sa. "Kazuhiro, kto-čo si?"

How learn to live-10

5. srpna 2015 v 18:27 | Akira-san |  How learn to live
Tak tu je ďalšia kapitola How learn to live. Dúfam že sa vám bude páčiť.

10. Kapitola
Zakúsenie

Prebrala som sa v tmavej miestnosti. Ležala som na bielej posteli, pod hlavou som mala hŕbu vankúšov. Okná boli zadebnené, ale cez malé škáričky do miestnosti vtekali pramienky svetla. Cítila som sa strašne. Bolelo ma celé telo. No, kde to som? Bolestivo som sa postavila. Pálil ma každý sval. "Haló?" zašeptala som. Bolo to skôr ako krik do prázdna. Nikto sa mi neozval. Triasla som sa z vysilenia. Nad temnými dverami boli hodiny. "Je presne 18:00!",zamumlala som si,"Čiže som tu dve hodiny." Sadla som si späť na posteľ. Začula som pomalé kroky, ktoré sa približovali. Chcem vedieť kto ma sem doniesol. Zamknuté dvere, jediný únikokový východ, sa otvorili. V nich stál bielovlasý chlap v obtiahnutom čiernom oblečení. Nebolo mu vidno do tváre. "Konečne si sa prebrala. Už som si myslel že sa nepreberieš. Ležala si tu dva týždne."povedal. Podľa jeho hlasu som zistila že je to Kazuhiro. "Čo to má znamenať?! Kde to sme?" povedala som vystrašene. Podyšiel pomaly ku mne. "Teraz to nemusíš vedieť." povedal jeho chladným hlasom. Rozbehla som sa ku dverám. Prešli dva týždne, to ma už všetci budú hľadať. Kazuhiro rozmachol rukou a mňa zasiahla bolesť otupujúca všetky nervy. Chytila som sa pravej strany šii, z kadiaľ prúdila bolesť. Lapavo som dýchala. Oprela som sa o chladnú stenu. Krútila sa mi hlava, a nohy sa mi triasli. Podlomili sa mi kolená, a ja som pomaly skĺzla po stene na zem. Nemohla som chytiť dych. Kazuhiro podyšiel ku mne. "Čo si mi to urobil?" pozrela som sa na neho. Odignoroval moju otázku a jemne na položil na zem. Nemohla som sa ani pohnúť, paralizoval ma kŕč. Zaklonil mi hlavu. Niečo vytiahol z vrecka. Videla som rozmazane, a prestala som vnímať okolie.
Kazuhiro ma niesol do postele. Cítila som sa neuveritelne slabo. "Čo si mi to urobil?!" povedala som s výdychom. Zase to odignoroval. "Obed máš na stole." povedal a odyšiel. Zostala som tam ležať na posteli, zmetená a s plnou hlavou nezodpovedateľných otázok.

My vampire-2

4. srpna 2015 v 20:27 | Akira-san |  Owari no Seraph
Takže tu je ďalšia kapitola Mirror Lady. Je trocha kratšia, ale to dúfam nevadí.

2.kapitola- my vampire 2

Očami som pobehovala po miestnosti, a hľadala som miesto kde sa na čas môžem skryť. Nič, všade boli len malé poličky alebo skrinky. Všetko malo honostný tvar, vzory neboli vôbec jednoduché. Farba bola váčšinou červená, fialová, modrá či ružová. Niekto z druhej strany chytil kľučku. Rýchlo som si zastala do kúta, za vešiak na svetre a klobúky. Zobrala som na seba svoju hmlovú podobu. Do izby vošiel blonďavý upír. Na sebe mal tmavomodrú košeľu a rifle. Z brady mu kvapkala krv. Posadil sa na drevenú stoličku. Teraz mám šancu!, myhlo sa mi mysľou. Ako som sa pohla, vešiak začal padať. Nemohla som tomu už zabrániť. Spadol. Upír sa v momente otočil a vytasil na mňa svoj meč. Nenávistne sa na mňa pozrel. "Čo si zač?" prehovoril. ,,Som niečo-niekto, kto-čo ti môže pomôcť." zachichotala som sa. V mojej hmlovej podobe nikto nezpozná, čo som. Pomaly som sa k nemu začala približovať. Musím nájsť slabinu v jeho srdci. ,,Nepotrebujem tvoju pomoc." povedal. Našla som slabinu v jeho srdci. "Prečo? Nechceš zachrániť svojho brata z parúrov ľudí a žiť s ním naveky?", zachichotala som sa,,, Požičiam ti svoju moc!" Upír sa zháčil. "Ako ti môžem veriť?" ,, Jednoducho. Ja sa ti predám, a ty mi zaoplátku dáš niečo zo seba. Táto zmluva bude platiť kým nedosiahneš svoj cieľ."

How learn to live-9

4. srpna 2015 v 20:18 | Akira-san |  How learn to live
9.Kapitola
Uhryznutie

Takmer som skolabovala. "Kiyoshi!!!" vykrikla som. Ležal bezvládne na zemi. O nákup som sa prestala zaujímať. Obrátila som ho na chrbát aby mohol lepšie dýchať. Navlhčila som vreckovku a priložila som mu ju na čelo. "Seina?" začula som chrapľavý hlas po desiatich minútach sedenia pri ňom. Otvoril svoje červené oči a pozrel sa na mňa. Vydýchla som si. "Vodu!" zachrapčal. "Uhgt! Áno!" vstala som. Do rúk som zobrala čistý pohár, z vodovodu som pustila vodu. Kazuhirovi som podala pohár s vodou. "Ďakujem." zamumlal.

Urobila som pre nás obed. V tichosti sme ho zjedli. Začala som umývať riad. Za dvadsať minút má prísť môj mladší brat. Cítila som sa príjemne v Kazuhirovej prítomnosti. Teplá voda mi tiekla na ruky. Načúvala som nepríjemnému zvuku hupky(ta vec ktorou sa umyva riad). "Už si dopil? Chcem umyť ten pohár." povedala som. Odpoveďou mi bolo tiché zamumlanie. Začula som tiché kroky. Kazuhiro položil jemne pohár na dres. Ja som pohár umyla a umyla som si aj ruky od peny. No Kazuhiro stále stál za mnou. "Potrebuješ niečo?" milo som sa spýtala. Nepočula som odpoveď. Na šiji som zacítila Kazuhirov dych. "Deje sa niečo?" Začala som byť nepokojná. Bez odpovedí som nič nevedela. Jeho telo som zozadu cítila na mojom. V momente mi rukou zapchal ústa. Rukamu som sa snažila dať tú jeho dole. Jeho pravá ruka však moje ruky spútala. Metala som sa no, jeho pevné ramená robili pre mňa klietku, z ktorej sa nedá vyslobodiť. Z mojich úst sa ozývalo len skučanie čo malo znamenať: Prestaň! Pusti ma! Všetko bolo bezvýsledne. Ľavou rukou ktorú, som mala na ústach, mi začal naťahovať krk, až kým som ho nemala úplne vystretý. Zazrela som krvavú ranu na jeho ľavej ruke. Vyzeralo to ako uhryznutie. "Prepáč mi!" zašepkal mi do ucha. Zacítila som jeho pery na mojom krku. 'O čo sa snaží?' Dotýkal sa ma peramy na pravej strane mojej šiji. Nebolo to ako bozky, skôr ako keby niečo hľadal. Zastal a hlavou sa vzdialil. Vtom som sa uvoľnila. Vyzeralo to tak že už bol koniec, čo ani zdaleka nebol. Zrazu sa Kazuhirove zuby zabodli do mojej pravej strany šiji. Preťali kožu aj mäso. Vykríkla som a od bolesti ma skrútilo v kŕči. Celé telo mi brnelo, ako keby do mňa narážali tisícky malích ihličiek. Lapala som po dychu. Pred očami sa mi zatmelo. Padala som do temnoty ktorá, ma ochráni pred bolesťou. Posledné čo som zacítila, boli Kazuhirove ruky ktoré, ma jemne a s citom chytili.

Red Rose-2

3. srpna 2015 v 19:46 | Akira-san |  Red Rose
2.Kapitola
Antiquariát

Prebrala som na voze. Pri mne ležalo 10 kusov mŕtvych srncov. Začala som sa obzerať. "Mali by ste ležať." ozval sa hlas za mnou. Obzrela som sa. Bol to Uriel. Zostala som v nemom úžase. Bol tak krásny, takmer ako víla. Pozeral sa na mňa veľkými fialovo-modrými očami. Pohadzoval si náboj. "Kam ideme?" spýtala som sa ho. "Do Shiroichi." povedal a pozrel sa na oblohu. Jeho hlas znel ako spev vtákov, a predsalen tajomne. "Si víla?" vyhrkla som. Pozrel sa na mňa prižmúrenými očami. "Nie celkom." vydal zo seba po chvíli. Dala som zo seba dole prikrývku, a pozrela som sa na oblohu. Vtom mi spadla kapucňa a odhalila moje krvavo červené vlasy. Rýchlo som si ju nasadila naspäť, aby som neodhalila ešte aj svoju tvár. "Tak predsalen si Červená Ruža." začula som šepot za chrbtom. Uriel si ľahol vedľa mňa. "Bude snežiť." povedal. Prezerala som si ťažké šedé mraky. Pozrela som sa na neho. Mal krásne šedo-fialové vlasy. Mala by som ísť. "Kde je môj luk?" spýtala som sa ho. Uriel ukázal na roh voza. Vstala som, no ľavá noha ma neudržala. Uriel ma chytil. V takomto stave nemôžem utiecť, pomyslela som si. "Bude trvať najmenej dva dni kým sa vám to zahojí." ,zašeptal mi do ucha,"Môžete zatiaľ zostať u mňa." Myklo ma. Po dlhej dobe pôjdem znovu do civilizácie. Normálne jedlo, dom, záchod, sprcha a mnoho ďalších vecí. Mám sa tešiť, alebo plakať? Ani jedno z toho sa mi nezdalo ako výhodná voľba. Dva dni by som v prírode nejak prežila. Mala som veľa iných zranení, no nie horších ako je toto. Uriel ma položil späť. Kebyže ukradnem jedného srnca, zoberem luk a utečiem mala by som vyžšiu šancu na prežitie, ako teraz. "Nemôžeš ma niekde vyložiť?" povedala. "Nie." zachichotal sa. Musím zostať vo voze a cez noc nejak ujdem. "Aha, už vidím mesto " zamumlal Uriel. Nemohla som sa pozrieť za seba. Ešte som nechcela vidieť mesto. "Vylož ma, prosím." povedala som zúfalo. "Nemôžem." povedal. Pritiahla som si kapucňu viac k tvári, nech ma nikto nespozná. "Hej Uriel! Vysadať!" zakričal niekto. Uriel ma zobral do náručia, na mňa položil srnca, môj batoh, luk a šípy. Pozrela som sa na neho pohľadom: to nemyslíš vážne. Pomaly kráčal uličkou. Krv zo srnca sa mi vpila do oblečenia. Zastavil pri budove s nápisom Antiquariát, a vošiel do vnútra. "Som doma." zamumlal. Z rohu vykukol strarý šedivý dedko. "Kto je to?" spýtal sa chrapľavým hlasom.

How learn to live-8

2. srpna 2015 v 18:17 | Akira-san |  How learn to live
8. Kapitola
Návrat domov

-Hovorí Kazuhiro-

Prebral som sa. Ležal som v dačom veľmi mäkkom. Bola to posteľ. "Kde som?" zmamumlal som. Odokril som sa. Na sebe som mal len tielko a boxerky. "Kto?" červeň mi stúpla do tváre. Poobzeral som sa po cudzom byte. Nebolo mi práve najlepšie. Farby sa menili pri každom mojom pohybe, ruky a nohy mi brneli a hlava sa mi točila. Postavil som sa a sadol speť. Bol som slabý. "Vodu!" vydralo sa mi z hrdla. Začal som sa tackať. Opieral som sa o stenu, aby som nespadol. Steny boli studené. Po tvári mi stekal pot. Chytil som kľučku a otvoril som dvere. Dychčal som. Takmer si necítim prsty. Obrazy zase hrali divadlo pred mojimi očam. Z hrdla sa mi vydral zvuk podobný NIE. Schytil som sa zábradlia a silou-mocou som kráčal po schodoch dole. Potláčal som závrat. Konečne som vošiel do miestnosti, ktorá vyzerala ako kuchyňa. Hľadal som vodovodný kohútik. Pousmial som sa keď som ho našiel. Ťarbavo som sa tackal k nemu. Ale závrat ma premohol. Mne sa podlomily kolená a dopadol som na zem. Zostal som ležať, bez možnosti pohnutia sa.

-Hovorí Seina-

"Kde je Kazuhiro?" spýtal sa ma Takeo. "Ohm... Nemám ani poňatia." povedala som. Nechcela som mu povedať že Katoma práve leží v mojej posteli. "Čo ak by sme ho dnes išli navštíviť?" usmial sa. "A vieš kde býva?" nadvihla som obočie. "Nie. Tak mu zavoláme." "Máš jeho číslo?" Takeo už bol v koncoch. Vzdychla som si. "Mmh. Nevadí. Pôjdeš dnes von Seina-san?" usmieval sa na mňa Takeo. "Nie nemôžem. Prepáč." chcela som nejak vycúvať v Takeovho pozvania. "Škoda." povedal a začal rozprávať o úplne niečom inom. Ja som ho nepočúvala, pozerala som sa von oknom a rozmýšlala som o Kazuhirovi. Zo školy som bežala ako namydlený blesk domov. Cestou som zbehla do potravín. V pohode som nakúpila. Bratovi končí škola tri hodiny po tej mojej.
S plnými rukami som otvorila dvere. Ruksak som hodila v chodbe na dlážku a vyzula som sa. V dome bol kľud. Všimla som si Kazuhirove topánky. "Ach." vzdychla som si. Tašky s nákupom som vyložila na stôl. Vtom som zbadala niekoho ležať na zemi.

How learn to live-7

2. srpna 2015 v 18:14 | Akira-san |  How learn to live
7.Kapitola
Knižka

-Hovorí Seina-

Čo s ním teraz? Neviem kde býva. Začala som mu mykať ramenom. "Kiyoshi!" zvolala som. Skúšala som odniesť, no je až príliž tažký. Nezostávalo mi nič iné. Nemám volať sanitku? Ale životné funkcie má v poriadku. Jeho tašku som si prehodila cez plece a skúšala som ho niesť. "Ešte že nebývam ďaleko!" funela som.

Domov som prišla asi o desať minút. Otvorila som dvere. "Seina povedala som ti ,aby si prišla skorej mala..!" mamin pohľad spočinul na bezvládnom Kazuhirovi. "Kto to sakra je?!" hučala po mne. "Spolužiak. Prišlo mu zle." stručne som vysvetlila. "Mala si volať sanitku!!!" kričala po mne mama. "Je v poriadku. Počkám kým sa preberie." Vyzula som nás a ztažka som kráčala do mojej izby. Cestou som stretla môjho brata. Civel na Kazuhira ako keby spadol z neba. Zagánila som na neho. Bez slova zaliezol speť. Kazuhira som položila na moju posteľ. Vyzliekla som mu rifle a mikinu, a prikrila som ho paplónom. Sadla som si za môj pracovný stolík a začala som písať domácu úlohu. Po chvíli som si uvedomila že sa nemôžem sústrediť. Stále som sa pozerala na Kazuhira. Jeho modré vlasy lemovali bledú tvár. Nemrvil sa,nesnil. Počula som len že dýcha. Pousmiala som sa. "Ale musím sa sústrediť!" Nachvíľu som otrhla pohľad z jeho krásnej tváre. Ale je aj dobrím človekom? Je vlastne človekom? Pôsobí tak tajomne ,chladne. Chytila som sa za hlavu. Nechcela som sa mu hrabať v taške. Ale chcem mu urobiť domácku. Vytiahla som jeho zošity. Pohľad mi padol na zelenú knížočku. " 'Ako na naučiť písať Kadži, a hovoriť po Japonsky' mmh?" prečítala som názov knihy. Načo mu to je? Otvorila som ju. Dnu bolo tisícky príkladov a nesprávnych pokusov. "Čo je toto za chlapca?" nechápavo som sa na neho pozrela. On si len príjemne odfukoval v mojej posteli. "Chjo! Už je na čase pustiť sa do tej domácky!" zatvorila som knihu.

Kazuhiro sa do rána neprebral a ja som celú noc prespala na gauči v obyvačke. Pred tým ako som išla do školy som ho skontrovala." Nič z toho." zahndrala som. Pobrala som sa do školy. Zamkla som dvere a hnala sa zimnou krajinkou Tokya. Hádam sa preberie kým prídem domov, pomylela som si.

Red Rose- 1

2. srpna 2015 v 18:05 | Akira-san |  Red Rose
Red Rose

1.Kapitola
Lovci

Noha sa mi zaborila do mäkkého snehu. Za sebou som ťahala mŕtveho srnca. Zanechával za nami krvavú stopu. Lovci pôjdu za mnou. Začula som psí štekot. Zobrala som nôž, a odrezala som srncovi hlavu a dve nohy. Môj jednoduchý spôsob kritia. Z chrbta som si zložila luk a vytiahla som jeden šíp. Na hrote mal nakreslenú malú červenú ružičku. Napichla som hlavu srnca na hrot a vystrelila. Letela na pravo od mojej trasy. Z hlavy kvapkala krv. Nohy som zviazala spolu pevným povrazom, a hodila som ich čo najďalej na ľavú stranu. Luk som odložila, a na chrbát som si položila srnca. Pomaly som ho vliekla do najbližšej jaskyne. Teraz srnec nezanecháva žiadne stopy. Tu pre lovcov stopa končí. Môžu vystopovať leda tak hlavu alebo nohy.
Po hodine chôdzi som začula za svojím chrbtom štekanie a mužské hlasy. Neskočili na to! Prudko som sa otočili. Stáli tam piati lovci so štyrmi psami. Vytasili na mňa pušky. Z pleca som si sňala luk a zpod kabáta som vytiahla 4 šípy. "Pane, prečo útočíme?" spýtal sa jeden. "Videli ste farbu peria na tom šípe v srnčej hlave? Je to šíp Červených Ruží. " ,povedal starec,"Ruže sú beštie v ľudskom tele. Kvôli nim žijeme takto. Uriel, tieto beštie treba vyzabíjať!" Starcova agresivita vyvrcholila, a stlačil spúšť. Ozval sa výstrel, a do mňa vletela guľka. Zanadávala som, spustila som sa k zemi a, šíp s lukom sa zaborili do krehkého snehu. Na ľavom stehne som zacítila horúcu krv. "Pane prečo ste to urobili?" povedal ten mladý. Rozbehol sa ku mne. Do ruky som schmatla luk a dva šípy. Vystrelila som obydva naraz. Starcova puška sa roztrieštila. Ten druhý šíp letel na približujúceho mladého. Mladý prudko zabrzdil, na tvári mal vystrašený výraz. Šíp sa rýchlosťou zvuku približoval k jeho bruchu. "URIEL!" Šíp ním jednoducho preletel a zapichol sa do najbližšieho stromu. Uriel len stál na mieste a dychčal. Ja som si ľahla do snehu, v snahe zabrániť závratu a prípadnému bezvedomiu. "Hej Pani, ste v poriadku?" prichováral sa mi. Nadvihla som viečka. Pôvodne som chcela hrať mŕtvu. Otupil ma náhly prílev bolesti, a ja som tlmene vykríkla a upadla do bezvedomia.

Ospravedlnenie

2. srpna 2015 v 17:23 | Akira-san
Prepáčte že som tu poledné dni nebola, nešiel nám internet.