Love

27. července 2015 v 21:36 | Akira-san |  Poviedky
Dúfam že sa vám táto poviedka bude páčiť. Na konci bude smutná!

Love



Človek je súčasťou jedného veľkého davu. Dav je niečo ako húf rýb. Ale sú aj iné ryby, ktoré do toho davu nepatria.

Moje meno je Ryuu. Som súčasťou davu všade kde sa pohnem. Ale nemám ten prádzny výraz, ktorý majú všetci okoloidúci. Tie výrazy vidím každý deň, keď idem do práce, nakupovať. Ako keby ľudia nemali emócie. Nedokážem sa dlhšie dívať na ten výraz. Nahnevane som sklopil zrak a vošiel do prvého obchodu. Do nosa mi udreli rôzne vône. Bolo to kvetinárstvo. Hladel som na krásne červené ruže. Nemám ich komu kúpiť, a kupovať sám sebe kvetiny je divné. "Prepáčte, chcete si niečo kúpiť?" začul som. "Oh, n..." bol som ako keby paralizovaný. Nemohol som odtrhnúť pohľad od nádhernej predavačky, ktorá sedela za stolom. Mala tak krásny úsmev. "Chcel by som tri kusy z týchto ruží." povedal som. Predavačka sa pohla ku mne a ja som na ňu len zhrozenene pozeral. Bola na vozíčku. Pochopil som prečo boli všetky vázy s kvetmy na zemi. "Prepáčte, ja...ja si ich vyberiem sám." povedal som. "Nie, to je v poriadku." zasmiala sa. Obdivujem ľudí ako je ona. Vedia sa smiať aj keď trpia bolesťami.
Poobede, keď mi skončila smena, som sa rozhodol ísť znovu do tohk kvetinárstva. Nie kúpiť si kvety, ale pomôcť predavačke. "Dobrý deň!" pozdravil som. "Dobrý deň. Čo si budete...?' zasekla sa v strede slova. Usmial som sa. "Prišiel som pomôcť." "Ďakujem, ale to nemusíte.",povedala a usmiala sa,"Môžete začať na záhradke." Celý naradovaný som sa pustil do práce.
Takto to išlo dva mesiace. Zistil som že Aimi, tak sa predavačka volala, má taký istý vek ako ja, miluje kvetiny a more, a celé kvetinárstvo patrí jej. Dni s ňou sú vždy krajšie, nezáleží ani na počasí.
Ako každý deň, aj dnes som sa ponáhľal čo najrýchlejšie skončiť prácu. Lenže dnes sa mi to nejak nedarilo. Bolo 16:45. Väčšinou k nej chodím o 13:55. Dúfam že sa nebude hnevať. Pršalo. Skrýval som sa pod priezračným dáždnikom. Dvadsať minút mi tvrvalo kým som k nej došiel. Nejazdím autom lebo pretože sa zastavím každé ráno v kvetinárstve.
Na dverách stálo: Zatvorené. Prišiel som snáď neskoro? Má sa zatvárať až o hodinu. "Prepáčte. Vy asi budete Ryuu že?" prihovoril sa mi niekto. Obzrel som sa. Stála tam postaršia pani. "Oh áno." usmial som sa. "Aimi mi o vás veľa rozprávala." povedala. "Čo sa s ňou stalo?! Kde je?!" Pani len sklopila zrak. "Poďte prosím so mnou. Som jej matka." povedala. Niečo strašné sa muselo stať, pomyslel som si.
"Čo sa jej vlastne stalo?" spýtal som sa znova. "Ona vám to nepovedala?" "Nie." "Už dlhé roky bojuje s rakovinou." pani sa odmlčala. To je dôvod prečo nosí krátke vlasy? Zhrozene som čakal čo mi povie ako ďalšie. "A práve sa to zhoršilo." "Nebojte, ona sa z toho dostane. Je silná!" povedal som. Začal som ju obdivovať čím ďalej tým viac. "Dúfajme že máš pravdu." povedala jej mama.
Keď sme dorazili na miesto nemohol som sa udržať. Ako divý som vbehol do nemocnice. Vkročili sme do jej izby. "Ryuu-san." jej zamatový hlas sa mi vlial do uší. Zase naplnil môj svet krásou. Aspoň z časti. "Hlavne buď silná. Ty sa z toho dostaneš." povzbudil som ju. Bol som pri nej dovtedy kým už nemusela ísť spať. Jej rodičia ma zaviezli ku mne domov. "Koľko vám mám prispieť?" povedal som úplne vážne. "Ale Ryuu-san to nemusíte." povedal jej otec. "Trvám na tom." ,povedal som,"Je mi úplne jedno aká veľká bude suma. Hlavne nech jej to pomôže."
Poslal som jej rodičom dannú sumu penazí. Vtom ma niečo prebralo z driemot. Bola to myšlienka. Má rada more. Pozeral som stránku za stránkou. A zrazu som to našiel. "Môžem jej tam dať aj tú veľkú kyticu." obrel som sa po obrovskej kope kvetov.
Vdžy po práci som sa išiel za ňou zastaviť. Chcel som byť jej najväčšiou oporou. Po návšteve som sa zastavil v kvetinárstve. Takto to išlo 10 dní. "Aimi sa urobilo lepšie!" ,začul som hlas jej mamy v telefóne,"Prídeme po vás o pár hodín!" Teraz alebo nikdy. "Nie to netreba. Zájdem tam sám." povedal som.
Naštartoval som svoje strieborné auto. Na zadnom sedadle bola položená zabalená kytica. Naradostene som naštartoval.
"Aimi!Aimi!" kričal som až z chodby. Jej rodičia už tam boli. "Chcel by som ťa niekam zobrať. Môžem?" spýtal som sa. Prikývla. "Tak sa obleč. Vyrážame." povedal som. Aimi sa išla obliecť. "Ďakujeme Ryuu-san. Že toľko pre ňu robíte." povedali jej rodičia. Ja som sa len umial. "Vrátime sa okolo 19:00." povedal som.
Do vlasom mi vial chladný vietor. Boli sme na útese. Pod nami bola voda, ktorá narážala na tvrdé skaly. "Je tu krásne Ryuu-san!" povedala Aimi. "Som rád že sa ti tu páči." bol som z nej štasný. Z môjho slnka čo odoženie mraky. V rukách ,za chrbtom, som zvieral obrovskú kyticu. "Aimi. Chcel by som ti niečo povedať." "Počúvam." povedala a zvedavo sa na mňa pozrela. "Ja..ja ťa m...m...mi..MILUJEM!" posledné slovo som vykríkol. V jej očiach sa zračilo milé prekvapenie. "Toto je pre teba." podal som jej obrovskú kyticu. "Poď bližšie. Aj ja pre teba niečo mám." povedala. Podyšiel som k nej tak blízko, že sme sa takmer dotýkali nosmi. Zrazu ma jemne pobozkala. A ja som s radosťou prehĺbil náš bozk.
Boli štyri hodiny ráno a mne niekto volal. Bola to Aimina matka. "Prosim." "Musíte okamžite prísť!" hlas jej matky sa triasol. "Hneď som tam."
Na cestách neboli žiadne kolóny. Mal som zlý pocit. Uvidel som budovu nemocnice. Okamžite som vystúpil z auta a ponáhľal som sa. Začalo sa zmrákať. Vošiel som do jej izby. Uvidel som ju. Na prístrojoch. "Nebolo jej lepšie? Robte niečo!" kričal som. "Ryuu-san. Ďakujem že si prišiel. Ďakujem že si ma zobral k moru. Ďakujem že si mi vyrobyl tú úžasnú kyticu. Ďakujem že si stál pri mne. Ďakujem že si ma miloval." usmievala sa. Začali sa mi do očí hrnúť slzy. "To nehovor. Ja tu budem vždy. Budeme zase predávať kvetiny." povedal som. Triasol sa mi hlas. Ona sa len príjemne usmievala. "Prepáč mi. Ale to už sa nestane. Prepác mi." povedala. "Nie. My naozaj budeme znovu predávať. A budeme chodiť k moru." povedal som. Slzy mi pomaly stekali po tvári. "Ďakujem že si Ryuu-san. Milujem....Ťa!" povedala a jej hlas doznel. Do uší mi bilo silné pípanie. "Aj ja teba." povedal som. Jemne som chytil jej hlavu a pobozkal som ju na čelo. Usmievala sa. "Ďakujem za všetko Ryuu-san." Nie! "Aimi!Aimi!" neodpovedala mi. "Aimi! AIMI!" kričal som. "Nie teraz nemôžeš umrieť! NIE! Nemôžeš ma tu nechať. Nie! Odpovedaj mi!" kričal som zaliaty slzami. "Pane upokojte sa!" hovorili doktory. Stále som na ňu kričal. Veď pred chvíľou sme spolu stáli na útese a bozkávali sa. Zdalo sa, že všetko bude v poriadku. Museli ma z tade vyvliecť. Bránil som sa a po lícach mi tiekli slzy. Na chodbe sa mi podlomili kolená, hlavu som zobral do rúk a bezmocne som plakal. Načúval som dažďu, slzám oblohy. "Vráť sa mi! Prosím!" vzlykal som. "Vráť sa!" vykríkol som do prázdnoty. V ušiach mi stále zneli jej zamatové slová. "Vráť sa! Lebo ťa milujem!" povedal som o pozeral som do stropu. Na zem padali moje slzy plné smútku. "Milujem ťa, Aimi!'
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 nami-a-yuki nami-a-yuki | Web | 28. července 2015 v 21:04 | Reagovat

Yuki: To bolo prekrásne :)

2 Akira-san Akira-san | 28. července 2015 v 21:22 | Reagovat

Ďakujem :-3 [1]:

3 nami-a-yuki nami-a-yuki | Web | 29. července 2015 v 16:47 | Reagovat

Nami: To bolo tak krásne a smutné zároveň. A ešte sa to hodí do toho upršaeho počasia

4 Akira-san Akira-san | 29. července 2015 v 17:27 | Reagovat

[3]: Ďakujem Nami ^-^

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama