Červenec 2015

How learn to live-6

29. července 2015 v 17:25 | Akira-san |  How learn to live
6.Kapitola
Bližšie k smrti?


-Hovorí Kazuhiro-

Tá červená tekutina mi stekala po prstoch. Nepamätám si meno toho dievčaťa. Na tejto planéte majú tak zložité mená. Pozrel som sa do jej tváre. Bola celá vystrašená. Oni sú divní, celá tato planéta je. "Kazuhiro kto si?" spýtalo sa dievča. Roztriasli sa mi prsty a srdce ako keby mi chcelo vyskočiť z hrude. Urobil som pár krokov od nej. Celá bola vystrašená. Lenže teraz sa nedá merať kto je viac. Má snáď podozrenie? "P...prečo?" spýtal som sa jej. Chcel som zatajiť že sa mi trasie hlas. Zdvihla jedno obočie a rukami rozhodila okolo seba. "Bežne hádžem ľudí do stien." povedala. Dostal som ešte väčší strach. Neviem čo mám vymyslieť ako výhovorku. Ale nesmiem sa takto stresovať a namáhať. Nemám tu svoju batériu a môžem zomrieť každú chvíľu. Začala sa mi krútiť hlava a ja som sa trochu zatackal. "Odpovedz mi!" povedala. "S..som č..človek!" povedal som. "Ale toto ľudia nerobia!" kričala so strachom v hlase. Zodvihol som hlavu. "A čo si myslíš že som?" spýtal som sa jej. Vtom sa zarazila a ja som len čakal na odpoveď. "Ja... Ja neviem!" povedala. Točila sa mi hlava. "Hej. Dobre. Zatial to zahoďme za hlavu. Si v poriadku?" spýtala sa ma. Jej hlas ako keby bol v dialke. Všetko sa triaslo. Chcel som k nej podýsť, ale zatackal som sa. Takmer som spadol. Počul som vlastný dych. Čo je to so mnou? Čo ak teraz zomieram? Čo mám robiť? Tu žijú ľudia bez batérií. Ako je to možné? Možno majú v sebe jednu zabudovanú? Pozrel som sa na to dievča. Približovalo sa ku mne. Podlomili sa mi kolená a ja som skĺzol na hrboľatú a nepríjemnú, na dotik, cestu. Jej prsy sa dotkli môjho ramena. Síce bola pri mne cítil som ako keby bola ďaleko. "Čo ti je?!" začul som v diaľke tichý hlas no videl som ako kričí. Aj ja chcem vedieť čo mi je. Všetko padlo do temnoty, zvuky som už nepočul. Hlavou som narazil do cesty. Už som nič necítil. Umieram snáď?

How learn to live-5

29. července 2015 v 17:21 | Akira-san |  How learn to live
5.Kapitola
Prepad


Pomaly sme išli po jednom z námestí v Tokyu. Hľadali sme tú najlepšiu reštauráciu. Kazuhiro bol naozaj až nadprirodzene vysoký. Bol odomňa vyžší najmenej o 30cm. A ja mám 154cm. Zvačša sme sa nerozpravali. Nemali sme o čom. Nobuo a dievčatá išli pred nami. Chichotali sa. Ja, Takeo a Kazuhiro sme potichu kráčali za nimi. "Neviete kde je obchod so sadenicami?" spýtal sa po chvíli Kazuhiro. Striaslo ma. "Áno tam za rohom, pri zmrzlinárni." Takeo sa zarazil. "Práve tam ideme." usmiala som sa. "Oi! Ľudia! Za rohom je zmrzlináreň a pri nej re reštaurácia! Ideme tam!" zakričal Takeo. Nobuo a spol zahli do prava.
Po pizzi sme sa rozišli a išli domov. Kazuhiro si nedal nič. Ešte som ho nevidela jesť. Dosť na to zaujímalo. Predomnou kráčal .Nechcela som na neho volať. Bol príliž ďaleko. Na ulici okrem nás už nikto nešiel. Ale za sebou som počula rýchle kroky. Nechcela som sa obracať. Pridala som do kroku. Tí za mnou taktiež. Nechcela som bežat a preto som spomalila. Zrazu ma niekto schytil zo zadu a zapchal mi ústa. Začala som sa metať. Ruky mi zaviazali špagátom. Ja som ich kopala a snažila ujsť. Nič nepomáhalo. Napokon som uhryzla do ruky jedného čo mi držal ústa. "Jauvajs!" zjajkal. Ja som využila momentu a zakričala:"Kazuhiro! Pomóc!" Jeden mi zapchal ústa dákou handraou. Kazuhiro ma asi nepočul. Neotočil sa. Teraz som vydala iba mumlavý až tlmený výkrik. Napokon zastal. Rýchlosťou svetla sa premiestnil k nám. Chlapi si ho až teraz všimli. Výraz jeho tváre bol strašideľný. Jeden sa po ňom zahnal. Ešte sa ho ani nedotkol Kazuhira a bol v stene budovy oproti. Kazuhiro mávol rukou a aj ten ďalší zostal v stene. Ten tretí namieril na Kazuhira zbraň. Jeho ruky sa triasli. Kazuhiro len zvihol ruku a zbraň preletela. Z prstov predchádajúceho majiteľa sa ozval praskot. Kazuhiro stlačil spúšť a ozvaly sa tri výstreli. Jeden náboj mi preletel pri pleci a roztrhol mi kožu. Muž za mnou sa mŕtvy zvalil na zem. Kazuhiro zbraň vyvodil z prevádzky a podyšiel ku mne. Rozviazal mi špragát na rukách aj handru na ústach. Jemne zotrel pramienky krvy na mojom rameni. Podivne sa na moju krv pozrel. "Čo to je?" zamumlal. Moja Krv mu stekala po prstoch. Vystrašene som sa na neho pozrela. "Kazuhiro kto si?"

My vampire-1

29. července 2015 v 16:13 | Akira-san |  Owari no Seraph
1.kapitola- my vampire 1

Do vlasov mi vial vietor. Sedela som na skale pri jazere. Jazero bolo také hlboké ,že voda v ňom vyzerala čierna. Niektoré jazerá v našom svete slúžia na premiestňovanie. Nazývame ich priechody. V našom svete sú 2 priechody. Jazero Upírov s vodou červenej farby a jazero Ľudí s vodou zelenej farby . Pozrela som sa na oblohu. Plávali na nej tažké šedé mraky. Počasie sa tu veľmi nemení. Všade na okolo sú len skaly a čierna hlina. Nazývam to tu "Moja Zem". Nikto sem nechodí, vypadá to tak že o tomto mieste viem iba ja. Nie je to tu nič moc. Niesu tu žiadne zvieratá, iba skaly a jazerá. Ale je tu zvláštna aura, ktorá mi pripomína šťastie a lásku. Častokrát som použila priechody, hlavne keď som mala hlad. Pozrela som sa do každého jazera. Začala som pobehovať, nech sa potknem. Predomnou bolo červené jazero. Prudko som zabrzdila, no štrk to nevydržal. Celá som spadla do vôd Upírskeho jazera. Pod vodou som otvorila oči, a začala som plávať späť na hladinu. Prstami som narazila na tvrdú hladinu. Bolo to skôr sklo, než vodná hladina. Pásťou som udierala do sklenej hladiny. Svet sa začal točiť. Točenie sa zrýchlovalo. Sklo sa premenilo na zrkadlo s mojim odrazom. Cez zrkadlo som prepadla do divnej miestnosti. Začula som hlasy, ktoré sa približovali. Kam teraz?

My vampire

28. července 2015 v 21:30 | Akira-san |  Owari no Seraph
Owari no Seraph
My vampire



Prolog
Padal stále viac a viac do temnoty, ktorá skrýva všelijaké tajomstvá. Jama bez dna. No tento krát to bolo ako sen, plný prázdnoty. Unášal ho jemný vánok. Začul hlasy, a nad sebou trošku svetla. Má sa posnažiť ísť hore, alebo zostať a čakať čo sa stane. Bol unavený, preto sa mu zdala tá druhá možnost výhodnejšia. Dlhú chvíľu sa nechal unášať príjemným vánkom. Na spodu jamy dačo zazrel. Zvedavosť porazila únavu,a on začal plávať cez vzduch dole. Hlasy sa pomaly stišovali. Zrazu narazil na čisté zrkadlo. Rám bol vypracovaný , z pevného dreva s krásnymy ornamentamy. Zrkadlo bolo veľké. Na čistej ploche zazrel svoj odraz zúboženého chlapca po bitke. Odraz sa zmenil. Videl v ňom známeho blonďáka. "Mika!" vykríkol a prebral sa.

Love

27. července 2015 v 21:36 | Akira-san |  Poviedky
Dúfam že sa vám táto poviedka bude páčiť. Na konci bude smutná!

Love



Človek je súčasťou jedného veľkého davu. Dav je niečo ako húf rýb. Ale sú aj iné ryby, ktoré do toho davu nepatria.

Moje meno je Ryuu. Som súčasťou davu všade kde sa pohnem. Ale nemám ten prádzny výraz, ktorý majú všetci okoloidúci. Tie výrazy vidím každý deň, keď idem do práce, nakupovať. Ako keby ľudia nemali emócie. Nedokážem sa dlhšie dívať na ten výraz. Nahnevane som sklopil zrak a vošiel do prvého obchodu. Do nosa mi udreli rôzne vône. Bolo to kvetinárstvo. Hladel som na krásne červené ruže. Nemám ich komu kúpiť, a kupovať sám sebe kvetiny je divné. "Prepáčte, chcete si niečo kúpiť?" začul som. "Oh, n..." bol som ako keby paralizovaný. Nemohol som odtrhnúť pohľad od nádhernej predavačky, ktorá sedela za stolom. Mala tak krásny úsmev. "Chcel by som tri kusy z týchto ruží." povedal som. Predavačka sa pohla ku mne a ja som na ňu len zhrozenene pozeral. Bola na vozíčku. Pochopil som prečo boli všetky vázy s kvetmy na zemi. "Prepáčte, ja...ja si ich vyberiem sám." povedal som. "Nie, to je v poriadku." zasmiala sa. Obdivujem ľudí ako je ona. Vedia sa smiať aj keď trpia bolesťami.
Poobede, keď mi skončila smena, som sa rozhodol ísť znovu do tohk kvetinárstva. Nie kúpiť si kvety, ale pomôcť predavačke. "Dobrý deň!" pozdravil som. "Dobrý deň. Čo si budete...?' zasekla sa v strede slova. Usmial som sa. "Prišiel som pomôcť." "Ďakujem, ale to nemusíte.",povedala a usmiala sa,"Môžete začať na záhradke." Celý naradovaný som sa pustil do práce.
Takto to išlo dva mesiace. Zistil som že Aimi, tak sa predavačka volala, má taký istý vek ako ja, miluje kvetiny a more, a celé kvetinárstvo patrí jej. Dni s ňou sú vždy krajšie, nezáleží ani na počasí.
Ako každý deň, aj dnes som sa ponáhľal čo najrýchlejšie skončiť prácu. Lenže dnes sa mi to nejak nedarilo. Bolo 16:45. Väčšinou k nej chodím o 13:55. Dúfam že sa nebude hnevať. Pršalo. Skrýval som sa pod priezračným dáždnikom. Dvadsať minút mi tvrvalo kým som k nej došiel. Nejazdím autom lebo pretože sa zastavím každé ráno v kvetinárstve.
Na dverách stálo: Zatvorené. Prišiel som snáď neskoro? Má sa zatvárať až o hodinu. "Prepáčte. Vy asi budete Ryuu že?" prihovoril sa mi niekto. Obzrel som sa. Stála tam postaršia pani. "Oh áno." usmial som sa. "Aimi mi o vás veľa rozprávala." povedala. "Čo sa s ňou stalo?! Kde je?!" Pani len sklopila zrak. "Poďte prosím so mnou. Som jej matka." povedala. Niečo strašné sa muselo stať, pomyslel som si.
"Čo sa jej vlastne stalo?" spýtal som sa znova. "Ona vám to nepovedala?" "Nie." "Už dlhé roky bojuje s rakovinou." pani sa odmlčala. To je dôvod prečo nosí krátke vlasy? Zhrozene som čakal čo mi povie ako ďalšie. "A práve sa to zhoršilo." "Nebojte, ona sa z toho dostane. Je silná!" povedal som. Začal som ju obdivovať čím ďalej tým viac. "Dúfajme že máš pravdu." povedala jej mama.
Keď sme dorazili na miesto nemohol som sa udržať. Ako divý som vbehol do nemocnice. Vkročili sme do jej izby. "Ryuu-san." jej zamatový hlas sa mi vlial do uší. Zase naplnil môj svet krásou. Aspoň z časti. "Hlavne buď silná. Ty sa z toho dostaneš." povzbudil som ju. Bol som pri nej dovtedy kým už nemusela ísť spať. Jej rodičia ma zaviezli ku mne domov. "Koľko vám mám prispieť?" povedal som úplne vážne. "Ale Ryuu-san to nemusíte." povedal jej otec. "Trvám na tom." ,povedal som,"Je mi úplne jedno aká veľká bude suma. Hlavne nech jej to pomôže."
Poslal som jej rodičom dannú sumu penazí. Vtom ma niečo prebralo z driemot. Bola to myšlienka. Má rada more. Pozeral som stránku za stránkou. A zrazu som to našiel. "Môžem jej tam dať aj tú veľkú kyticu." obrel som sa po obrovskej kope kvetov.
Vdžy po práci som sa išiel za ňou zastaviť. Chcel som byť jej najväčšiou oporou. Po návšteve som sa zastavil v kvetinárstve. Takto to išlo 10 dní. "Aimi sa urobilo lepšie!" ,začul som hlas jej mamy v telefóne,"Prídeme po vás o pár hodín!" Teraz alebo nikdy. "Nie to netreba. Zájdem tam sám." povedal som.
Naštartoval som svoje strieborné auto. Na zadnom sedadle bola položená zabalená kytica. Naradostene som naštartoval.
"Aimi!Aimi!" kričal som až z chodby. Jej rodičia už tam boli. "Chcel by som ťa niekam zobrať. Môžem?" spýtal som sa. Prikývla. "Tak sa obleč. Vyrážame." povedal som. Aimi sa išla obliecť. "Ďakujeme Ryuu-san. Že toľko pre ňu robíte." povedali jej rodičia. Ja som sa len umial. "Vrátime sa okolo 19:00." povedal som.
Do vlasom mi vial chladný vietor. Boli sme na útese. Pod nami bola voda, ktorá narážala na tvrdé skaly. "Je tu krásne Ryuu-san!" povedala Aimi. "Som rád že sa ti tu páči." bol som z nej štasný. Z môjho slnka čo odoženie mraky. V rukách ,za chrbtom, som zvieral obrovskú kyticu. "Aimi. Chcel by som ti niečo povedať." "Počúvam." povedala a zvedavo sa na mňa pozrela. "Ja..ja ťa m...m...mi..MILUJEM!" posledné slovo som vykríkol. V jej očiach sa zračilo milé prekvapenie. "Toto je pre teba." podal som jej obrovskú kyticu. "Poď bližšie. Aj ja pre teba niečo mám." povedala. Podyšiel som k nej tak blízko, že sme sa takmer dotýkali nosmi. Zrazu ma jemne pobozkala. A ja som s radosťou prehĺbil náš bozk.
Boli štyri hodiny ráno a mne niekto volal. Bola to Aimina matka. "Prosim." "Musíte okamžite prísť!" hlas jej matky sa triasol. "Hneď som tam."
Na cestách neboli žiadne kolóny. Mal som zlý pocit. Uvidel som budovu nemocnice. Okamžite som vystúpil z auta a ponáhľal som sa. Začalo sa zmrákať. Vošiel som do jej izby. Uvidel som ju. Na prístrojoch. "Nebolo jej lepšie? Robte niečo!" kričal som. "Ryuu-san. Ďakujem že si prišiel. Ďakujem že si ma zobral k moru. Ďakujem že si mi vyrobyl tú úžasnú kyticu. Ďakujem že si stál pri mne. Ďakujem že si ma miloval." usmievala sa. Začali sa mi do očí hrnúť slzy. "To nehovor. Ja tu budem vždy. Budeme zase predávať kvetiny." povedal som. Triasol sa mi hlas. Ona sa len príjemne usmievala. "Prepáč mi. Ale to už sa nestane. Prepác mi." povedala. "Nie. My naozaj budeme znovu predávať. A budeme chodiť k moru." povedal som. Slzy mi pomaly stekali po tvári. "Ďakujem že si Ryuu-san. Milujem....Ťa!" povedala a jej hlas doznel. Do uší mi bilo silné pípanie. "Aj ja teba." povedal som. Jemne som chytil jej hlavu a pobozkal som ju na čelo. Usmievala sa. "Ďakujem za všetko Ryuu-san." Nie! "Aimi!Aimi!" neodpovedala mi. "Aimi! AIMI!" kričal som. "Nie teraz nemôžeš umrieť! NIE! Nemôžeš ma tu nechať. Nie! Odpovedaj mi!" kričal som zaliaty slzami. "Pane upokojte sa!" hovorili doktory. Stále som na ňu kričal. Veď pred chvíľou sme spolu stáli na útese a bozkávali sa. Zdalo sa, že všetko bude v poriadku. Museli ma z tade vyvliecť. Bránil som sa a po lícach mi tiekli slzy. Na chodbe sa mi podlomili kolená, hlavu som zobral do rúk a bezmocne som plakal. Načúval som dažďu, slzám oblohy. "Vráť sa mi! Prosím!" vzlykal som. "Vráť sa!" vykríkol som do prázdnoty. V ušiach mi stále zneli jej zamatové slová. "Vráť sa! Lebo ťa milujem!" povedal som o pozeral som do stropu. Na zem padali moje slzy plné smútku. "Milujem ťa, Aimi!'

How learn to live-4

26. července 2015 v 20:46 | Akira-san |  How learn to live
Tak a máme tu štvrtú kapitolu How learn tu live

4. Kapitola
Kamarát

Cez prestávku sa od neho všetci vzdialili. On len nechápavo hľadel na ostatných. Trochu som ho ľutovala. Bol tak sám. "Hej! Seina!" zakričal na mňa Takeo. Bol v mojej bande. V ktorej mimochodom boli aj Rin, Machiko, Natsuki a Nobuo. Usmiala som sa a podyšla k nim. "Ten Kazuhiro je tak záhadný!" povedal Nobuo. Všetci súhlasili. "Čo tak pozvať ho do našej party?" zamumlala som. Vyvalili na mňa oči ako na dákeho blázna. "Čo je?!" začervenala som sa. "Nie je ti zlý nápad." povedal Takeo. "Ale čo ak s nami nechce byť?" spýtala sa Machiko a Natsuki len prikývla. " Ja sa ho spýtam. Ale prijali by ste ho?" nadvihla som obočie. Všetci okrem Rin prikývli. "Ja neviem." povedala napokon. Usmiala som sa. V jej prípade znamená 'Ja neviem' áno. Išla som celá vytešená k nemu. Zazvonilo na hodinu. "Sakra! Matika!" zahundrala som. Kazuhiro sa otočil. Chcela som si odtiahnuť stoličku, no on ma predbehol. Začervenala som sa a začala triasť. Ale musím sa ho to spýtať. Sľúbila som to. Celá roztrasená som mu poťukala po pleci. "Ch... Chcel....chcel by si byť v...našej parte?" spýtala som sa ho. Prekvapene sa na mňa pozrel. "Áno." povedal tým krásno-strašidelným hlasom. Usmiala som sa.
Po hodine matematiky sme sa všetci zhrkli. Dokonca aj Kazuhiro. Takeo ho potľapkal po pleci. "Čauko kámo. Ako sa máš? Ja som Takeo." usmial sa na neho. "Dobre." Kazuhiro sa taktiež usmial. "Čo tak ísť dnes na pizzu?" povedal Nobuo a baby sa zachichotali. Nobuo bol magnet na baby. "To znie dobre!" súhlasila som. Kazuhiro prikývol. Výlet bol zaručený.

How learn to live-3

26. července 2015 v 20:42 | Akira-san |  How learn to live
Táto kapitola je trošku kratšia ale dúfam že to nevadí. ^-^


3. Kapitola
Spolužiak a spolusediaci

... ten modrovlasý chlapec. V triede to začalo šumieť. Vyzeralo to ako panika. Nevedela som čo mám urobiť. Cítila som jeho ľadovýý pohľad. Pozrela som sa na neho. "Tak trieda. Toto je váš nový spolužiak. Volá sa Kazuhiro Kiyoshi." odmlčal sa učiteľ. Masao ,môj spolusediaci, niečo zamumlal. "Ohayo." povedal strašidelne krásnym hlasom. Vlasy sa mi postavili dupkom. Mala som z neho strach. Je taký divný. "Masao prosím uvoľníš Kazuhirovi miesto?" povedal triedny. Masao sa bez slova zbalil a presadil sa k svojmu najlepšiemu kamarátovi. Kazuhiro pomaly začal kráčal k mojej lavici. Kráčal tak ladne. Hlavu mal hore. Bol vystretý. Čumela som na neho ako na dákeho boha. Jemne sa na mňa usmial. Toto bolo po prvé čo sa na mňa niekto takto usmial. Bol to tak krásny úsmev. Kazuhiro nemal len chladné oči ale aj okuzlujúco krásny úsmev. Začala som sa červenať a odvrátila som pohľad. Kazuhiro nechápavo zaklipkal očami. Je divný, strašidelný, ladný a .... krásny.

How learn to live-2

25. července 2015 v 20:42 | Akira-san |  How learn to live



2. Kapitola
Stretnutie

6:30 Pondelok, Japonsko, Tokyo

Zazvonil mi budík. Najradšej by som ho vyhodila z okna. "Zase škola!" zahundrala som. Popravila som posteľ a obliekla som si školskú uniformu. Krátka suknička mi nebola ani po kolená. Ešte že mám nadkolienky. Vonku je poriadna kosa. Veď je december. Snehu kopa. Slniečko svietilo, len jeho lúče neboli silné. Pomaly som prešla do druhej izby. Cez otvorené dvere som videla do bratovej izby. Zase tam drvil dáke hry od štvrtej. Pozrel sa na mňa. Pod očami mal obrovské kruhy. Už to vidím. Mama zase nepošle môjho mladšieho brata do školy. V škole by sa ho pítali či je drogovo závislí. Kvôli tým kruhom. Chjo. Išla som do kuchyne dať si dačo pod zub. Oco už bol v práci a mama sa chystala odýsť. "Seina. Domov príď skorej a daj pozor na svojho brata."povedala mi. Len som prikývla a nabrala som si lyžicu cereálií. Pomaly som ich chrúmala. Mama odyšla do práce a ja do školy. Mám 15 ciže chodím na strednú. Robila som veľké kroky v mojich čižmách. Bola mi zima. Na sebe som síce mala dlhý kabát ale hodilo by sa vymeniť sukňu za nohavice. Snehu mi bolo zhruba pod kolená. Zuby mi drkotali. Konečne som po dlhej a mrazivej ceste uvidela budovu mojej strednej škoky. Otvorila som dvere a hneď ma privýtala Rin. Moja najlepšia kamarátka. Jej brčkavé gaštanové vlasy vábili všetky pohľady. Moje havranie čierne a rovné všetkých odpuzdovali. Išli sme po chodbe keď som zazrela jedného chalana. Ešte nikdy som ho nevidela ,ale pripadal mi povedomí. Mal modré až biele vlasy a červené oči. Ľadovo sa na mňa zadíval. Striaslo ma. "Oi Seina-san poďme do triedy." povedala Rin. Jemne som prikývla a išla za ňou. -Kto to môže byť?- Dlho som o ňom premýšlala keď sa dvere triedy otvorili. Do triedy vošiel triedny a ......

How learn to live- 1

22. července 2015 v 21:24 | Akira-san |  How learn to live
Ahojte. Pridám sem svoj prvý príbeh. Dúfam že sa vám bude páčiť. Ospravedlňujem sa za akékoľvek chyby.
How learn to live
Ako sa naučiť žiť
1. Kapitola
Planéta Zem

3:00 Pondelok Japonsko, niekde v dákom pohorí

Fúkal mierny vietor. Stromy sa kývali. Bola noc. Vietor priberal na sile. Nebo bolo posiate hviezdami. No jedna sa stále pohybovala. Napokon to nebola hviezda ale obrovská kovová guľa. Zvieratá sa rozutekali na všetky strany. Poschovávali sa v úkrytoch. Guľa pristála a zhasla. Ozvalo sa slabé puknutie. Guľa vyvrhla modrý kameň. V ňom niečo bolo. Bol v ňom človek. Chlapec. Kameň začal praskať a opadávať z tela chlapca. Keď celý kameň opadol, chlapec ožil. Otvoril oko. Bolo červené. Jeho vlasy boli modré až biele, strapaté. Na sebe mal obtiahnuté čierne oblečenie. Guľa sa zase zapálila a začala vzlietať. Chlapec sa pozrel za odlietajúcou guľou. Keď mu zmizla z dohľadu tak mu vo vrecku zapípalo zariadenie podobné mobilu. Chlapec ho opatrne vytiahol a stlačil tlačítko. Zobrazila sa mu obrazovka na ktorej bola správa. Chlapec na ňu jemne stlačil a ona sa zobrazila. Pomaly začal čítať. V správe stálo: C104 vytajte na planéte Zem. Vaše nové meno je Kazuhiro Kiyoshi. Všetky podrobnejšie informácie sa dodozviete v liste vo vašom novom príbytku v Tokyu. Prajem veľa štatia.
Poručík B496
Chlapec po dočítaní správy sa zatváril divne. Slačil gombí a zmizol. Všade bolo ticho aj vietor sa ukľudnil. A po chlapcovi ako keby sa zľahla zem.

Vitajte

21. července 2015 v 12:12 | Akira-san
Vitajte na mojom blogu.
Tento blog bude zameraný hlavne na anime poviedky a normálne poviedky. Dúfam že sa vám tu bude páčit.